oPeniazoch.sk, CapX Foto: TASR/František Iván
Už je to niekoľko mesiacov, čo sa mnohí snažia prísť s vysvetlením vzostupu populizmu a nacionalizmu. Rétorika Trumpa, Le Penovej a Wildersa, ako sa zdá, rezonuje po celom svete. Ale je tu ešte jeden faktor. Ľudia sa zdráhajú priznať, že voliči nevedia, čo robia.
Nie, verejnosť nie je príliš hlúpa, aby mala možnosť zasiahnuť do agendy svojej vlastnej vlády. Skôr ide o neúspech ekonomickej a politickej výchovy. Sily, ktoré majú poháňať svet k prosperite, zostali bez povšimnutia voličov.
Mnohé z toho sa dá vysvetliť tým, čo je známe ako informačná asymetria. Ekonomická teória vysvetľuje, že trhy sa prepadnú, ak pri transakcii má jedna strana viac informácií ako jej náprotivok. Klasickým príkladom je predaj ojazdeného auta. Predávajúci má viac informácií ako kupujúci. Má lepšie vedomosti o skutočnej hodnote svojho vozidla a vo vzťahu k zákazníkovi je schopný využiť ich a tým vytvoriť neefektívny trh.
Na niektorých trhoch je informačná asymetria natoľko významná, že musíte mať šťastie, aby ste vôbec zistili, že niečo nie je v poriadku. Národné vlády patria presne do tejto kategórie. Svet sa stáva v tomto ponímaní postupne čoraz zložitejším miestom, kde sa od voličov očakáva, že budú chápať stále sa rozširujúce rady rôznych politických bodov. Bodov, ktoré nie sú navrhnuté ako spôsoby, na zabezpečenie dlhodobých výhod pre ľudí, ale s cieľom získať krátkodobé volebné víťazstvo.
Je to ekonomický koncept: príkazca – agent. Príkazca si najmä agenta, aby konal v jeho mene, ale agent namiesto toho, aby sa podvolil, dá prednosť svojim vlastným záujmom. Politici sú v tomto prípade agenti v mene voličov. Ale ako všetci vieme, často majú tendenciu sledovať svoje vlastné záujmy, a nie tie naše.
Rozdiel medzi sociálnou a hospodárskou politikou
Pri niektorých otázkach, najmä z oblasti sociálnej politiky, to v skutočnosti nepredstavuje veľký problém. V témach, ako eutanázia, potraty, sobáše homosexuálov, legalizácia drog a tak ďalej, môžu politici zdieľať väčšinový názor, či už z pragmatizmu alebo morálneho presvedčenia. Alebo môžu hlasovať proti, ak sa riadia vlastným svedomím. Ale pokiaľ ide o hospodársku politiku, je situácia odlišná.
Základné koncepcie sú príliš zložité a špecializované, nezrozumiteľné pre väčšinu voličov. Aby sme dokázali urobiť rozhodnutia o obchode, imigrácii, vládnych výdavkov a daniach, mali by sme mať aspoň základné znalosti ekonomickej teórie. Táto informačná asymetria umožňuje politikom usilovať sa o znovuzvolenie napríklad tým, že si kupujú hlasy cez hospodársku politiku, ktorá uprednostňuje jednu skupinu pred druhou, alebo dodá krátkodobé oživenie na úkor dlhodobejšieho. To vytvára zlyhania na politickom trhu.
Výber strany v politickom spektre je porovnateľný s výberom obľúbeného futbalového tímu. V oboch prípadoch sa vyžaduje slepá viera a bezvýhradná podpora pre nimi zvolené riešenia.
Ale jedna z najviac opomínaných právd v politike je, ako povedal Thomas Sowell, "v ekonomike, nie sú žiadne riešenia, len kompromisy".
Pozrime sa na aktuálny príklad. Trumpoví nasledovníci by boli určite prekvapení extrémnymi nákladmi spotrebiteľskej a priemyselnej neefektívnosti, aké protekcionizmus prinesie. Ale nie je tak zložité vidieť aj to, čo na prvý pohľad sa zdá byť neviditeľné. Zlé myšlienky sú len zriedka bez precedensu.
Robert Colvile nedávno poukázal na stránkach CapX na experiment Baracka Obamu. Zavedením dane medzi 25 a 35 percentami na čínske pneumatiky, by sa zachránilo 1200 americkcýh pracovných miest, čo by sa na výkone ekonomiky prejavilo 48 miliónmi dolárov ročne. Zdanlivo ide o veľký úspech. Avšak len v prípade, že neberiete do úvahy straty amerických spotrebiteľov, ktorí prídu kvôli vyšším cenám o miliardu dolárov, čo bude mať za následok zredukovanie maloobchodných pracovných miest o 2500.
Teraz si predstavte, že tieto extra poplatky by boli nie na úrovni 25, ale 45 % a nie na pneumatiky, ale na všetok čínsky tovar, ako Trump sľuboval svojim voličom. Asi by to skončilo diplomatickým kolapsom a možnou ekonomickou odvetou. Ceny tovarov by vyleteli, rástli by spotrebiteľské výdavky, domáci priemysel by stratil konkurencieschopnosť bez motivácie k inováciám.
Prečo sa takéto sľuby nakoniec premenia na politiku?
Kvôli informačnej asymetrii. Prínosy pre vďačných výrobcov sú zrejmé, ale nie náklady maloobchodu a dopad na pracovníkov a spotrebiteľov. Rovnaká zásada platí pre podporou minimálnej mzdy. Mladí ľudia žiadajú vyššiu minimálnu mzdu bez toho, aby si uvedomili čo je za tým. Ako pracujú sily ponuky a dopytu. Potom by boli možno oveľa viac opatrnejší ohľadom prijímania kompromisov vedúcich k vyššej nezamestnanosti.
Takýchto príkladov je nekonečné množstvo. Ak by bolo jasné, že zvýšenie daní o jedno percento vedie k poklesu HDP o 2-3 percentá, že kvalifikovaná imigrácia je v súčasnosti nevyhnutná pre udržanie rastu našich ekonomík, alebo že socializmus prináša chudobu všade tam, kde sa objaví, potom by asi nemali šancu aktivity ako napríklad Occupy Wall Street, nemali by sme tu rast popularity európskej krajnej pravice a nikdy by sa bolivarskí socialisti Huga Cháveza nedostali z okraja ekonomického zmýšľania.
Ako môžeme ovplyvniť vládne iniciatívy a spustiť otvorené diskusie o tom, prečo jedno nedokonalé riešenie môže priniesť väčšiu hodnotu ako iné? Len v prípade, že pochopíme, že informačná asymetria je dôvod, prečo sme sa ocitli v súčasnej situácii. Najjednoduchším dlhodobým riešením je zaradiť ekonomickú teóriu do osnov vzdelávania, čo by umožnilo študentom pochopiť pojmy, ktoré stoja za celým radom otázok, na rozdiel od otázok samotných.
Každý, kto sleduje čo sa deje, vidí, že niečo nebude v poriadku s dnešnou politikou. Deje sa to preto, že politici sa starajú len o tých, ktorí dokážu z ich krokov ťažiť a nie o tých, ktorí prichádzajú takouto politikou o veľa.
