oPeniazoch.sk, quartz Foto: thinkstock
Je veľmi dôležité, aby sme dokázali priradiť peniaze k mentálnym účtom. Ak by sme toho schopní neboli, priveľa by sme riskovali, nedokázali by sme prosperovať. Mentálne účty nám umožňujú uniknúť z ochromujúcej finančnej opatrnosti, v tomto zmysle naše psychické prístupy k peniazom vlastne umožňujú fungovanie modernej ekonomiky.
Pred niekoľkými rokmi sa nositeľ Nobelovej ceny za psychológiu a autor rôznych bestsellerov Daniel Kahneman podujal na myšlienkový experiment, aby poodhalil niečo z toho, čo sa skrýva za klasickou behaviorálnou ekonómiou.
Pokus by sa dal prerozprávať asi takto. Istá žena zaplatila 160 dolárov za dva lístky do divadla. Veľmi sa teší na predstavenie, ale keď dorazí do divadla, nemôže nájsť lístky. Prevráti na ruby celú kabelku aj všetky vrecká. Nič. Cíti sa dosť zle, ak si pomyslí, akú veľkú sumu zbytočne vysolila. Ale čo predstavenie? Zaplatí opäť 160 dolárov za nové vstupenky, alebo sa jednoducho otočí pôjde domov?
Keď Kahneman tento scenár preberá so vzorkou ľudí v roku 1980, takmer deväť z 10 predpokladá, že po strate vstupeniek by sa mala na predstavenie vykašľať. Ale čo v prípade, ak by sa scenár mierne upravil?
Tentoraz žena v predpredaji lístky nekúpila. Namiesto toho si vzala so sebou 160 dolárov v hotovosti, aby si mohla vstupenky zakúpiť v pokladni. Dorazí do divadla, otvorí kabelku a zbadá, že jej peniaze akosi chýbajú. Použi namiesto nich svoju kreditnú kartu?
Pri takomto scenári viac ako polovica opýtaných zmenila svoju odpoveď na áno. Tak prečo je to v poriadku, ak žena zaplatí dvakrát za lístky v druhom scenári, ale v prvom nie?
Teóriu rozobral ekonóm Richard Thaler, ktorý je známy vďaka svojej teórii "šťuch" (nudge). Predpokladá, že máme rôzne "duševné účty." My, ako jedinci, priradíme rôzne vlastnosti a účel k rôznym častiam našich peňazí. Vreckové odlišujeme od úspor. Peniaze, ktoré sme vyhrali v stávke odlišujeme od peňazí, ktoré zarobíme. Tieto mentálne účty nie sú obvykle organizované tak, ako skutočné bankové účty. Nerobíme presné a vedomé vklady a nesledujeme tak dôkladne zostatky, aby sme zabránili zbytočnému prievanu v peňaženke. V skutočnosti väčšina z nás ani vedome nenarába s takýmito účtami, pritom môžu mať silný vplyv na spôsob, akým používame naše peniaze.
Mentálne účtovníctvo
Thaler našiel aj vysvetlenie pre rôzne postoje. Tie spomínané lístky do divadla pochádzajú z psychického účtu venovaného zábave. Dvojitý nákup z tohto účtu na lístky by predstavoval stratu, ktorú pociťujeme ako neprimerane extravagantnú. Ale strata hotovosti je iná, spadá do "bežného" duševného účtu, tam stále ešte zostávajú nejaké peniaze, ktoré môžeme minúť. Thaler takto vysvetľuje, prečo sa tak veľa ľudí priklonilo k možnosti, že by si žena mala kúpiť ďalšie vstupenky, ak by stratila hotovosť, než keby stratila samotné lístky.
Thaler presadzoval termín "mentálnych účtov" v roku 1990. Nebo sám, aj iní vedci zistili, v roku 1982 to boli napríklad výskumníci v Japonsku, že aj v rámci jednej kategórie "vreckové" majú ženy rozdelené svoje peniaze do deviatich mentálnych podúčtov. Patrí sem denná potreba, drobný luxusný tovar, kultúra a vzdelávanie, osobné šťastie, bezpečnosť, oblečenie a make-up, niečo na povyrazenie si, vreckové a mešec na zvyšovanie životnej úrovne.
Ženy posudzovali hodnotu položky, ktorú si chceli kúpiť, nie tým, že ju porovnali s inými položkami, ale tým, že ju porovnali s ostatnými položkami v príslušnej množine. Napríklad pomaranče predávané vo vlaku v ktorom cestovali na jednodňový rodinný výlet, boli drahšie ako pomaranče v miestnom obchode. Ženy neváhali zaplatiť vyššiu sumu, pretože peniaze boli z množiny "výlety", ktorá bola určená pre špeciálne a teda drahšie predmety. Nepatrili do množiny dennej potreby, takže sa na vyššiu cenu pozerali cez inú optiku.
Je to celkom intuitívne, keď sa nad tým zamyslíte. Možno, že fľaša ginu je niečo, čo máte vždy doma po ruke, ak by náhodou návšteva dostala chuť na gin s tonikom. Keď sa minie, zájdete do najbližšieho supermarketu a nakúpite ju z účtu – množiny na jedlo a pitie. Zaplatíte možno desať eur za fľašu, ale na dovolenke neváhate zaplatiť aj 5 eur za jediný nápoj – gin s tonikom v bare s krásnym výhľadom. Netrápi vás to, ale prečo? Peniaze totiž pochádzajú z iného duševného účtu.
Teraz vám možno zíde na um, že s týmito mentálnymi účtami narábame neopatrne, neopatrnejšie než so skutočnými peniazmi. Ale v skutočnosti to tak nie je. Nehádžeme všetky naše peniaze len do jedného účty "zábava". Peniaze prerozdeľujeme celkom starostlivo, omnoho viac dávame na ťažšie mentálne účty, z ktorých síce berieme viac, ale pri nich sa silnejšie zameriavame na cenu.
Rovnako ako jednotlivé kategórie, máme vo svojej mysli peniaze rozdelené do rôznych časových rámcov. Sú to peniaze na dnes, peniaze na zajtra, alebo aj peniaze na horšie časy. Prostredníctvom mentálnych účtov, sme schopní vytvárať si rýchle úsudky o tom, kedy niečo kúpiť, a čo považujeme za rozumné minúť v rôznych situáciách. Mentálne účty nám pomáhajú mať sebakontrolu nad našimi výdavkami.
Niektorí ľudia zašli tak ďaleko, že si zakladajú oddelené bankové účty, ktoré odrážajú ich duševné účty, aj keď to znamená, že to čo je navyše v jednom, chýba v druhom. Je to iracionálne ale pochopiteľné. Vybudovanie si úspory na úkor vyplatenia dlhu na kreditnej karte veľký zmysel asi nemá. Hoci banky ponúkajú pôžičky, kedy úroková sadzba zohľadňuje mieru úspor, ale väčšina ľudí stále oddeľuje svoje úspory od dlhov. Jednoducho sa nám nepáči predstava, hlavne ak máme na krku hypotéku, že sme neustále v masívnom dlhu.
Iracionálne účtovníctvo
Niekedy je ale dosť náročné prinútiť svoju myseľ, aby zaradila peniaze do príslušnej psychologickej množiny. Mám s tým osobný príklad. Asi pred 15 rokmi sme sa rozhodli predať auto. Žijeme v Londýne, časom sme zistili, že auto používame stále menej a menej, v neposlednom rade preto, že parkovacie miesta, kde sme žili v tom čase boli tak drahé, že sme neboli ochotní za ne platiť. Zašlo to tak ďaleko, že sme auto využívali len pri vzácnych príležitostiach, nevedeli sme si ani spomenúť, kde sme ho vlastne zaparkovali. Pri jednej takejto príležitosti sme sa túlali dlhšie po meste a potom sme si povedali, že by bolo asi lepšie, ak by sme šli podzemkou. Predať naše auto niekomu, kto ho bude využívať denne, znelo ako rozumná vec. Napriek tomu sme si uvedomili, že už stále budeme musieť využívať MHD. V Londýne je to spoľahlivejšie než auto, ale čo neskoro v noci, alebo ak by sme chceli niekam odcestovať? Manžel vypočítal, koľko dokážeme usporiť v priebehu rokov. Nebudeme viac potrebovať poistenie, platiť cestnú daň, STK, opravy ani pohonné hmoty. Ušetrené peniaze bez výčitiek môžeme minúť za nočné taxíky, alebo na prenájom automobilu na víkend. Jeho argument bol logický a rozumný, auto sme nakoniec predali. Ale aj o niekoľko rokov neskôr, som stále cítila ťažkosti pri platení za taxík, aj keď to šlo z množiny- duševného účtu na každodennú dopravu. Benzín a parkovné som nepociťovala ako luxus, ale taxík áno. Preto doň len zriedkakedy sadám.
Teraz, keď máme záhradu, opäť sme začali uvažovať o kúpe auta. V skutočnosti, vziať si taxík a to aj keď musí na nás ešte čakať, je stále lacnejšie, než mať auto. Ale zobrať si taxík do záhrady je niečo celkom extravagantné. Napriek tomu, že auto vychádza oveľa drahšie, javí sa v tomto kontexte ako rozumné riešenie. Má to nejaké racionálne vysvetlenie? Obávam sa, že som vyrástla v kultúre, kde je auto považované za nevyhnutnosť pre každodenný život. Pred sto rokmi bolo všetko iné. Auto by bol luxus a platenie niekomu za odvoz pomerne bežnou záležitosťou. V budúcnosti to môže byť zase pravda. Možno budeme využívať vozidlá bez vodičov, aby sme sa dokázali premiestniť niekam, namiesto toho, aby každý mal pred domom vlastné auto.
Uvedené je výňatok z knihy From Mind Over Money od Claudie Hammond.
