Prečo politici nechcú rozdávať peniaze: Základný garantovaný príjem ublíži hlavne chudobným

, quartz Foto: thinkstock

Zatiaľ čo sa základný garantovaný príjem môže pochváliť ideologickou príťažlivosťou naprieč politickým spektrom, jednotliví politici majú veľmi odlišné predstavy o tom, ako by v praxi mohol fungovať. To je dôvod, prečo sa niektorí z dnešných vedúcich liberálnych ekonómov a analytikov verejnej politiky obracajú proti myšlienke základného garantovaného príjmu. Ich obavy sú dobre odôvodniteľné.

V súčasnosti sa považuje za vzácnosť, ak sa dokáže pokrokové a konzervatívne spektrum na niečom dohodnúť. V prípade základného garantovaného príjmu však ide o výnimku. Dokázali mu prísť na chuť tak pravičiari ako bol ekonóm Miltona Friedman, či bývalý prezident Richard Nixo ale aj  libertarián Charles Murray, ľavičiar Martin Luther King, bývalý demokratický politik George McGovern, alebo  Strana zelených. Všetci svorne presadzovali myšlienku, že vláda by mohla rozdávať každému občanovi určitú sumu peňazí v pravidelných intervaloch. Bez akýchkoľvek podmienok.

Konzervatívci majú tendenciu vidieť základný garantovaný príjem ako stratégiu, ktorá by nahradila väčšinu súčasnej sociálnej podpory zo strany štátu. Napríklad Nixon navrhoval základný príjem len pre rodiny na takúto pomoc odkázané, bola to súčasť plánu prepracovať Nový sociálny štát. Zástancovia ľavice však takýto garantovaný príjem vnímajú ako doplnok k existujúcej sade štátnych sociálnych programov, nie ich náhradu. Ľavica by poskytla grant zabezpečenia z príjmov popri existujúcich programoch sociálnej siete, ktoré poskytujú zdravotnú starostlivosť, invalidné poistenie, vzdelávanie, podporu v nezamestnanosti a ďalšie výhody.

Problémom však je, že takéto rozdávanie peňazí by bolo nesmierne drahé. Robert Greenstein, zakladateľ a prezident thinktanku Centra pre rozpočet a politické priority, odhaduje, že základný príjem na úrovni 10 000 dolárov pre dospelého jedinca ročne, by štáty vyšiel na viac ako 3 bilióny ročne, čo by pohltilo takmer všetky daňové príjmy, aké americká vláda v súčasnosti vyzbiera.  Zavedenie garantovaného príjmu takéhoto rozsahu by viedlo buď k vytlačeniu väčšiny ostatných sociálnych programov, čo je vlastne voľba konzervatívcov, alebo by si to vyžadovalo zvýšenie daní vyberaných federálnou vládou.

Vzhľadom na úplnú politickú nepravdepodobnosť masívneho zvýšenia daní, sa mnohí liberáli obávajú, že základný príjem by nevyhnutne pôsobil na úkor ostatných programov. Greenstein tvrdí, že základný príjem by zasiahol rodiny s nízkymi príjmami, ktoré by na tom boli razom horšie, pretože federálne doláre, ktoré v súčasnosti mieria k chudobným, by sa razom previedli na univerzálny garantovaný príjem a v tomto programe buy už boli zdieľané aj strednou triedou a bohatšou vrstvou.

Jason Furman je hlavný ekonomický poradca prezidenta Obamu. Nedávno argumentoval voči Greensteinovým tvrdeniam, že by to boli le chudobní. Podľa Furmana je mnoho existujúcich sociálnych programov v USA prepojených s významným dlhodobým prínosom pre deti. Rovnako aj bývalý minister financií Larry Summers tvrdí, že by bolo ťažké financovať základný garantovaný príjem spôsobom, ktorý by nezaťažoval súčasné programy na pomoc chudobným.

Nedávne diskusie na túto tému sa viedli aj na American Enterprise Institute. Zúčastnil sa ich Charles Murray, prominentný konzervatívny sociológ a Jared Bernstein, liberálny ekonóm a bývalý poradca amerického viceprezidenta Joe Bidena. Murray chválil základný príjem vo svojej knihe z roku 2006, a navrhuje zrušiť všetky existujúce programy sociálnej siete v prospech 10 000 dolárového ročného garantovaného príjmu pre každého  dospelého Američana. Bernstein namietal, že by sa týmto krokom ublížilo hlavne chudobnejším vrstvám. Postavil sa za zachovanie súčasného modelu pomoci. Základný príjem v podobe 10 000 ročne považuje za trójskeho koňa. Murray totiž výslovne odmieta akúkoľvek ďalšiu vládnu podporu pre rodiny s deťmi, a akúkoľvek ďalšiu verejnú podporu s tým, že tí, ktorí sa ocitnú v núdzi po vyčerpaní rozdávaných peňazí, by mali jednoducho smolu a skončia tak, že budú závislí na charite.

Pre niektorých ekonómov môže byť lákavá myšlienka, že komplexnú sociálnu podporu, plnú dier, by mohol nahradiť základný garantovaný príjem. Ale to nie je v praxi tak jednoduché. Niektoré domácnosti majú osobitné potreby, zahŕňajúce pomoc pre dieťa so zdravotným postihnutím a chronickým ochorením, a nemôžu byť súčasťou celku, s rovnakou výškou podielu v podobe rovnakej sumy pri vyplácaní univerzálneho príjmu.

V skutočnosti, ak by vláda upustila od poskytovania sociálnej ochrany a namiesto toho by rozdávala peniaze a nechala všetky riziká na jednotlivcovi, okato by to pripomínalo správanie sa vo firemnom sektore. Cieľom by síce bolo podporiť osobnú zodpovednosť, no nie každý je na takúto výzvu priravený. Na základný príjem preto netreba prejsť okamžite, dajú sa urobiť aj čiastočné kroky. Napríklad by nejestvovali daňové úľavy, dane by sa premietli do pravidelnej dotácie, zasielania šeku pre pracovníkov s nízkou mzdou, ako kompenzácia ich mesačnej mzdy. Rovnako tak by sa dal využiť daňový dobropis na príspevok na dieťa hneď ako príde na svet. Alebo posielať rodinám pravidelné platby na pomoc s celoročnými nákladmi ako kompenzáciu, že namiesto práce sa venujú výchove. Tieto reformy predstavujú čiastočná kroky smerom k zavedeniu základného príjmu, pomáhajú miliónom ľudí a zároveň nelikvidujú súčasný sociálny systém.

Pripravované experimenty ukážu, čo sa uchytí a čo nie. Priepasť medzi ľavičiarmi a pravičiarmi pri pohľade na túto otázku je väčšia, než sa zdá. Preto začnime malými krokmi, než sa rozhodneme pre veľké.

Súvisiace články

Aktuálne správy