EÚ ako najväčšie ekonomické zoskupenie je v skutočností výrazne podvyživená.
Každý deň sme konfrontovaní „astronomickými“ sumami, ktorými jednotlivé štáty EÚ prispievajú na „záchranu“ eura. Operuje sa s miliónmi, miliardami eur, pričom sa vytvára dojem, že objemy, ktoré slúžia na stabilizáciu, sú obrovské.
EÚ ako najväčšie ekonomické zoskupenie s viac ako 502 miliónmi obyvateľov a HDP 16 574 miliárd eur ročne je v skutočností výrazne podvyživená. V rokoch 2007 až 2013 veľkosť prostriedkov rozpočtu predstavovala 976 miliárd eur, čo bolo 270 eur na obyvateľa únie ročne. Objem, ktorý sa v EÚ prostredníctvom jej rozpočtu každoročne prerozdeľuje, tvorí okolo jedného percenta celkového HDP EÚ za rok. V porovnaní s USA pripomína rozpočet únie skôr finančný plán charitatívnej nadácie, ako seriózneho zoskupenia štátov v 21.storočí s najvýkonnejším hospodárstvom na svete.
Nasledujúca tabuľka znázorňuje, koľko dolárov posielajú jednotlivé štáty USA do Washigtonu D.C. ako príspevok pre federálny rozpočet a vládu.
Z mapy vyplýva, že najväčšími prispievateľmi, čo do celkového objemu, sú Texas, Kalifornia a Florida. Čo sa týka príspevku na jedného obyvateľa, vedie Washigton D.C. s 11 582 dolármi na obyvateľa a rok nasledovaný bohatými štátmi Connecticutom a New Jersey. Naopak Luisiana a Mississippi prispievajú iba 4 565, respektíve 4 281 dolármi za rok na obyvateľa.
Mapa nižšie zobrazuje dotáciu na jedného obyvateľa v jednotlivých štátoch USA zo stranu federálnej vlády. Odhliadnuc od prvých troch štátov, kde má väčšina federálnych úradov, sídlo Aljaška a Nové Mexiko sú najväčšími prijímateľmi dotácií.
Nasledujúca tabuľka potom sumarizuje pomer medzi zaplatenými a prijatými príspevkami medzi jednotlivými štátmi USA a federálnou vládou. New Jersey, Nevada a Connecticut sa nesťažujú, že sú čistými prispievateľmi a výrazne „nezištne“ dotujú aj Nové Mexiko, Mississippi a Aljašku. Budovaním infraštruktúry a podporou totiž firmy so sídlom v najrozvinutejších štátoch USA získavajú nových zákazníkov na miestach, kde by to bez úvodnej investícii federálnej vlády jednoducho nešlo.
Podobne využitie jedného percenta HDP EÚ, ktoré má únia k dispozícii, keď viac ako 45 percent z celkového objemu smeruje na dotácie poľnohospodárom, ktoré tak plošne v USA neexistujú, je až úsmevné, a čo to naznačuje o vzťahoch a pokroku, v ktorom sa aktuálne EÚ nachádza pri svojom integračnom úsilí.
Dlhová hystéria okolo financovania krajín PIGS by tak neexistovala, keby si krajiny severu nemysleli, že za jedno percento zo svojho HDP sa im podarí bez násilia podobnému tomu v prvej polovici 20.storočia, zjednotiť, a pripraviť Európu na výzvy 21. storočia.
Liek, ktorý naordinovali nemeckí doktori pacientom v celej Európe, situáciu nerieši, iba súčasný stav zhoršuje. Nemecké obyvateľstvo výrazne preferujúce bývanie v podnájmoch by totiž inflačná liečba súčasných problémov, z ktorej by mohli práve krajiny PIGS profitovať, by bolo jemne vyššou infláciou v EÚ a znehodnotením úspor pravdepodobne najviac poškodené.
Výrazne znepokojujúce sú dnes predpovede, že budúci adepti na vstup do eurozóny, dnes však ešte bez eura, Česká republika, Maďarsko, Chorvátsko či Srbsko skončia tento rok v recesii, Rumunsko a Bulharsko sa jej iba mierne vyhnú. Je zarážajúce, že napriek tomu že euro nemajú, rozhodli sa vydať deflačnou politikou naordinovanou nemeckými ekonómami. Ti však hľadia v prvom rade iba na záujmy vlastného hospodárstva a obyvateľstva. Vlastná mena a centrálna banka dáva spomínaným krajinám možnosti, ktorých sa Grécko, Portugalsko či Španielsko pred rokmi vzdali.
