Nemecko prežilo v 20.rokoch hyperinfláciu, ktorá dodnes "straší" jeho obyvateľstvo aj politikov.
V posledných týždňoch sa mi dostalo na stôl niekoľko privátnych schém určených nemeckým, rakúskym a švajčiarskym klientom.
Okrem priemernej historickej výnosnosti v tomto sektore financií okolo 14 percent, prakticky všetky ponuky zdôrazňovali ochranu pred infláciou, pričom dôraz opakovane sugestívne upozorňoval na riziko inflácie až hyperinflácie v blízkej budúcnosti a potreby ochrany bohatstva pred ňou.
Dvadsiate storočie bolo pre ľudstvo prelomové aj vďaka rozvoju moderného bankovníctva a prinieslo množstvo pozitívnych ako aj negatívnych skúsenosti pre národy vo svete. Napriek podobnej ceste krajín z oboch strán Atlantiku si z kľúčových udalostí 20. a 30. rokov minulého storočia ekonómovia a obyvateľstvo v USA a Nemecka odniesli úplné odlišné zážitky a skúsenosti.
Kým USA v 30. rokoch minulého storočia zažili „jemnú“ verziu deflačnej špirály, keď nekonzistentná hospodárska politika podpory privodila v USA viac ako 12- ročnú stagnáciu spojenú s defláciou, ukončenú až druhou svetovou vojnou. Naopak v dôsledku obrovských reparačných platieb v 20.rokoch prežilo Nemecko hyperinfláciu, ktorá dodnes „straší“ jeho obyvateľstvo, ekonómov, ale i politikov.
V posledných mesiacoch sme každý deň konfrontovaní s realitou všedného dňa. Mnoho kritikov súčasnej monetárnej politiky Fedu ako aj ECB, povyšuje cenovú stabilitu nad rast a výkon HDP a vlastné názory na fungovanie hospodárstva na trhu nad realitu.
Kapitalizmus funguje najmä vďaka spotrebe obyvateľstva, pričom majiteľa kapitálu a výrobných prostriedkov si v minulosti časť HDP nechávali pre vlastnú spotrebu a vytvárali si tiež poistku pre budúcnosť. Mnoho z nich si však na jeseň roku 2008 uvedomilo, že „poistky“ a rezervy sú nedostatočné pre udržanie bezstarostnej budúcnosti, ktorá nemusí byť tak ružová a rastová, ako predpokladali. Aj preto sa začal hon na honobenie kapitálu.
Efektívnosť sa v nasledujúcich rokoch zvyšovala, zamestnanosť znižovala, zisky rástli avšak počet tých, ktorí si tieto výrobky a služby je vďaka „šetreniu“ a ziskom firiem, ktorý dnes predstavuje okolo 15 percent HDP, ubúda.
Paradoxne napriek šíreniu IT do každodenného života spotrebiteľov a investorov peniaze za posledných niekoľko rokov výrazné zleniveli, keď multiplikátor peňazí klesá kontinuálne už niekoľko desaťročí, pričom v roku 2008 takmer primrzol, počas týždňa keď Lehman Brothers zbankrotoval a hystéria okolo neho vypukla naplno.
Aj preto dnes Fed a ECB peniaze do hospodárstva „nalievajú“ v objemoch, ktoré by v minulosti znamenali infláciu nad 5 percent ročne. Pocitovo je tak peňazí v hospodárstve menej, pretože už nepracujú, ale vystrašené ležia na účtoch bánk pripadne v dlhopisoch USA, Japonska či Nemecka.
Aktuálna spotreba je potlačená a preferujú sa úspory. Ak však začnú všetky subjekty v hospodárstve znižovať výdavky, dostaneme sa do špirály, keď klesajúce výdavky tlačia na pokles HDP a v dôsledku toho subjekty začnú ešte výraznejšie šetriť.
Čo dnešný Fed a elitu USA trápi, nie je cenová hladina, ktorá je iba prostriedkom k rastu, ale to, že hospodárstvo USA je pod potenciálom, čo neumožňuje realizovať všetky zámery administratívy Bieleho domu. Cieľom pritom je HDP na úrovni potenciálu, keď sa vytvára dostatok zdrojov pre „pokojné“ fungovanie spoločnosti.
Zdroj: Americanprogress.org
A tak až inflačné tlaky z dôvodu nízkej nezamestnanosti, prípadne prehrievanie ekonomiky kvôli priblíženiu sa k potenciálu prinútia Fed k reštriktívnej monetárnej politike. ECB by mala nasledovať Fed a znížiť sadzby na 0 až 0,25 percenta, čo by oslabilo euro a prispelo k riešeniu situáciu v eurozóne jemne vyššou infláciou. Úroveň 1,3 až 1,5 EURUSD je naďalej dlhodobo neudržateľná pre fungovanie EÚ a po korekcii k 200- dňovému kĺzavému priemeru musí nasledovať korekcia pod dlhodobé priemery na úrovni 1,2 EURUSD.
