V poslednej časti tejto problematiky sa venujeme výpočtu daňových únikov zameraných na odpisovanie majetku, podceňovanie aktív, nevyúčtovanie dosiahnutých príjmov, časovú a vecnú nesúrodosť nákladov a výdavkov a iné.
Mnoho daňových únikov je postavených na báze dvoch rozličných postupov účtovania. Existujú totiž podnikateľské subjekty, ktoré majú možnosť zvoliť si, či budú účtovať v sústave jednoduchého alebo podvojného účtovníctva. V sústave jednoduchého účtovníctva je vznik príjmov a výdavkov podmienený skutočným pohybom finančných prostriedkov, čiže sleduje „náklady“ a „výnosy“ v momente ich vzniku. Nevýhodou jednoduchého účtovníctva je, že vznik nákladovej položky sa môže zaúčtovať až realizáciou fyzického úbytku peňazí a výhodou je, že „výnos“ sa zaúčtuje až fyzickým obdržaním peňažných prostriedkov.
Za výhodu podvojného účtovníctva možno považovať to, že náklady vznikajú súvzťažne so vznikom záväzkov, nevýhodou je to, že výnosy vznikajú súčasne so vznikom pohľadávky voči odberateľovi. Základným zdrojom daňových únikov je skutočnosť, že vznik nákladových a výnosových položiek v oboch účtovných sústavách je odlišný. Zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov však zaviedol pojem „daňový výdavok“, čím sa eliminovalo množstvo špekulačných a fingovaných nákladov. Aj napriek tomu je stále možné v určitých prípadoch zneužiť princíp, na ktorom je postavené účtovanie nákladov v podvojnom účtovníctve – bezprostredná časová súvislosť s realizáciou plnenia, ktoré je predmetom vzniku týchto nákladov.
Medzi ďalšie príklady vedúce k daňovým únikom patria tieto:
- Firma vedie dvojaké účtovníctvo – jedno pre správcu dane a druhé pre svoje potreby. Na každú činnosť vystaví dve faktúry, jednu v reálnej výške, ktorú pošle odberateľovi a druhú v upravenej výške, ktorú si zahrnie do účtovníctva, prípadne si ju vôbec nezahrnie.
- Spoločnosť zistila, že za zdaňovacie obdobie dosiahla stratu. Preto bez vedomia svojich odberateľov vystaví nové faktúry na tie isté sumy, len s rozdielnym dátumom vystavenia a uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ktoré zahrnie do svojho účtovníctva. Prípadná sankcia z nezaplatenia DPH je nižšia ako daň (29%), ktorú by táto spoločnosť mala zaplatiť.
- Medzi daňové úniky sa môže zaradiť aj zahrnutie celkovej ceny obstarania hmotného investičného majetku presahujúcej 20 000 Sk priamo do daňových výdavkov. Predávajúci po dohode s daňovníkom rozpíše jednotlivé súčasti predávaného majetku tak, aby tieto nepresiahli sumu 20 000 Sk a kupujúci si ich jednotlivo zahrnie do daňových výdavkov.
- Daňové subjekty často zahŕňajú do daňových výdavkov jednotlivo aj výdavky na založenie spoločnosti a neuvedomujú si, že ak suma výdavkov prekročí 40 000 Sk, nemôžu ich premietnuť do daňových výdavkov v úhrne už v prvom roku podnikania, ale ich môžu za daňové výdavky uplatniť len postupne a to prostredníctvom odpisov v jednotlivých rokoch.
- Daňové subjekty, ktoré sú platiteľmi DPH, si uplatnia DPH na vstupe pri kúpe investičného majetku a súčasne jeho vstupnú cenu pre potreby odpisovania stanovia aj s DPH.
- Veľmi obľúbeným deliktom je vynechávanie jednotlivých aktív. Čiastočné alebo žiadne vedenie niektorých položiek sa ľahko stratí a preto je možné odhaliť tento priestupok len detailnou inventarizáciou. Medzi takéto „vypúšťané“ položky aktív patria zásoby, pokladničná hotovosť, zmenky, cenné papiere a podobne.
- Mnohí podnikatelia s obľubou účtujú výdavky súkromnej povahy na ťarchu jednotlivých nákladových účtov a tým neoprávnene skracujú svoj základ dane. Na zastretie súkromných výdavkov sa volia také účty, v ktorých sa náklad súkromnej povahy ľahko zamieša medzi ostatné výdavky spoločnosti. Príkladom takýchto účtov je cestovné, opravy, ostatné služby, mzdové náklady, nájomné, ochranné ošatenie a podobne.
- Firma vytvorila rezervu na opravu svojich nebytových priestorov. Predpokladaná oprava sa počas roka neuskutočnila a vytvorená rezerva sa stala bezpredmetnou. V nasledujúcom účtovnom období, pri vzniku daňovej straty, firma túto rezervu rozpustila, čo v konečnom dôsledku nemalo žiadny vplyv na výšku daňovej povinnosti.
- Spoločnosť s ručením obmedzeným si na účet nájomné za obchodné priestory účtovala aj nájomné uhrádzané za súkromné byty spoločníkov.
- Výrobca dodal tovar odberateľovi v decembri 2000, ale faktúru vystavil až v januári 2001 a až v roku 2001 priznal svoj výnos. Výnos ale prináleží do zdaňovacieho obdobia roku 2000.
Vážení čitatelia, týmito príkladmi by sme ukončili rozsiahlu problematiku daňových únikov. Pokiaľ máte nejaké iné skúsenosti, napíšte nám.
