Keď finančná motivácia stráca zmysel: Prečo ani vďaka lepšiemu zárobku nebudete v práci podávať lepšie výkony

, nymag Foto: thinkstock

Odmeňovanie vedúcich pracovníkov sa v posledných rokoch zvýšilo astronomicky. Americkí šéfovia v súčasnosti zarábajú desaťkrát toľko, čo pred 30 rokmi a 300-krát viac ako priemerný robotník. A ak táto skutočnosť sama o sebe nestačí, aby ste sa cítili frustrovaní, pridáme ešte niečo. Ľudia, ktorí si domov odnášajú tie najväčšie výplaty, nemusia byť nutne najlepší v tom, čo robia.

Nedávna analýza odmeňovania vedúcich pracovníkov vo Veľkej Británii z dielne Chartered Financial Analyst Institute hľadala vzťah medzi odmenou a výkonom. Tento výskum psychológie bohatstva odhalil, že existuje len slabý vzťah, ak vôbec nejaký, medzi tým, koľko niekomu budete platiť a ako tvrdo ten človek bude pracovať.

V roku 2010 štúdia zverejnená v Proceedings of the National Academy of Sciences analyzovala informácie získané od pol milióna amerických obyvateľov a dospela k záveru, že ak ľudia začnú zarábať viac ako 75 000 dolárov ročne, vzťah medzi väčším zárobkom a väčším pocitom šťastia sa vytráca. Nad touto hranicou už akýkoľvek bonus, nech už je to jeden dolár alebo milión dolárov, už relatívne bezvýznamne ovplyvňuje pocit šťastia v dlhodobom horizonte.

Mnoho štúdií dospelo k záveru, že zvýšenie platu, má negatívny, prípadne žiadny vplyv na to, aby sme mali silnejšiu vnútornú motiváciu k činnostiam, ktoré aj tak považujeme za zaujímavé a obohacujúce. V 70-tych rokoch, v jednej z klasických štúdií psychológa Edward Deciho sa dozvedáme, že oslovil študentov, aby dobrovoľne prispievali do univerzitných novín. Jedna skupina písala v utorok a druhá v piatok. Po niekoľkých týždňoch utorňajšej skupine oznámil, že sa našli peniaze, aby za titulok dostávali 50 centov, ale aby to neoznámili piatkovej skupine, alebo o zas tak veľký rozpočet nejde a peniaze pre všetkých by sa nenašli.

Čo sa stalo s ich výkonom, ak sa zaviedol honorár? Na začiatku trvalo obom skupinám v priemere 22 minút napísať jednu správu. Po určitom čase sa piatkoví novinári, teda študenti, ktorí to robili zadarmo, vypracovali a už stíhali písať pútavé články čoraz rýchlejšie, na konci pokusu už dokázali znížiť svoj čas takmer na polovicu. Naopak utorňajšia skupina sa výraznejšie nezlepšila. Hoci bolo v ich záujme písať čo najviac, stále im trvalo aspoň 20 minút, kým dokázali spracovať materiál, a to až do konca pokusu. Ba čo viac, väčšina z nich prestal chodiť na pravidelné porady, zatiaľ čo väčšina z nezaplatenej skupiny spoľahlivo pracovala aj zadarmo.

Toto zistenie položilo základy pre výskum javu, že odmena dokáže znížiť u človeka potrebu, robiť prácu dobre. Pár rokov po Decim sa rozhodli pre podobný pokus aj psychológovia Mark Lepper, David Greene, a Richard Nisbett. Tentoraz s deťmi predškolského veku. Deti, ktorým sľúbili ocenenie výmenou za ich výtvarné diela, strávili podstatne menej času pri ich vytváraní. Traja nezávislí sudcovia tiež hodnotili umelecké dielo, ktoré vyšlo z experimentu, celkovo výkresy odmenených detí boli horšej kvality než tie, ktoré vznikli bez nároku na odmenu.

Desiatky rokov experimentálneho výskumu dospeli k podobným výsledkom u detí aj dospelých, ale má to jeden háčik. V štúdii z roku 1980 na túto tému, psychológovia zistili, že platiť navyše za schopnosti ľudí dokáže inšpirovať pracovať tvrdšie, ale platiť za tvrdú prácu samo o sebe môže byť v skutočnosti kontraproduktívne.

V roku 2010 tím vedcov, Koc Murayama, Madoka Matsumoto, Keisy Izumi a Kenji Matsumoto, pridali nejaké ďalšie nuansy k tejto myšlienke. Skúmali, ako platba založená na výkone, ktorý nevyžaduje žiadne špecifické zručnosti, môže skončiť demotiváciou. Výskumníci požiadali študentov, aby sa pokúsili zastaviť stopky presne na piatich sekundách. Keď pozorovali účastníkov počas hry cez MRI skener, zistili, že odmena u žiakov aktivuje určité časti mozgu, keď boli úspešní. V prvej časti experimentu, niektorí študenti dostali zaplatené len vtedy, ak boli úspešní a podarilo sa im zastaviť stopky presne. Ostatní dostali peniaze len za účasť. V ďalšej časti experimentu, nikto nedostal zaplatené nič. V tomto druhom kole tí, ktorí predtým boli odmenení na základe výkonu, mali v mozgu utlmenú činnosť, hra pre nich už prestala byť zábavná  v momente, keď zistili, že sa už výhra vyplácať nebude. Ale napriek tomu hrať neprestávali.

Keď sa výskumníci opýtali študentov, čo očakávajú, ako sa budú správať, väčšina z nich chybne predpovedala, že odmeny založené na výkone zvýšia vnútornú motiváciu ľudí hrať hru. Nakoniec, to všetko vyzerá ako Hlava 22: ak dostávate zaplatené za niečo, čo robíte radi, môže to nakoniec vyvolať stav, že svoju prácu budete časom čoraz menej obľubovať. Do neba siahajúce odmeny a bonusy už veľa urobiť nedokážu, nezvýšia motiváciu ani celkové šťastie, preto existujú emocionálne a motivačné dôsledky pre nevyplácanie takýchto príplatkov.

Treba však pripomenúť, že mnohé z týchto štúdií sa odohrali v laboratórnych podmienkach, celkom odtrhnutých od reality, čo znamená, že nemusia nutne odrážať spôsob, aké reakcie u pracovníkov peňažné odmeny v skutočnosti vyvolajú. Aby sme to zistili, museli by sme výskum zamerať na reálne pracovné miesta a reálne sumy v reálnom svete. To ale vôbec nebude jednoduché, pretože väčšina ľudí by asi nechcela, aby im vedci manipulovali s platom len z preto, aby zistili ako budú reagovať v rámci riadeného experimentu.

Ak by sa predsa nejakí dobrovoľníci našli, mohlo by to potenciálne zmeniť spôsob, akým podniky dnes  fungujú. Možno by si firmy uvedomili, že by mohli výrazne zvýšiť produktivitu obrátením súčasného systému. Bonusy by získali zamestnanci na nižšej úrovni, a to najmä tí, ktorí majú veľmi malý záujem o svoju prácu, to by pravdepodobne malo oveľa väčší vplyv na produktivitu celej spoločnosti, než sa sústrediť na bonusy v horných vrstvách firemnej hierarchie. Mohlo by sa tiež ukázať, že alternatívne formy oceňovania a uznanie sú v skutočnosti viac prínosnejšie než ďalší bonus v podobe milióna dolárov.

Súvisiace články

Aktuálne správy