oPeniazoch.sk, fee Foto: thinkstock
V počítačovej hre si musíte osvojiť desiatky zručností, aby ste sa „vymakali“ a dokázali posunúť o "úroveň vyššie." Avšak, akékoľvek množstvo času stráveného zlepšovaním sa v jednej zručnosti, je na úkor času, keď by ste sa mohli zlepšovať v niečom inom. A naopak.
Ako hráč som sa zameral na ťažobné zručnosti, zatiaľ čo môj malý brat na varenie. Rýchlo som zistil, že dokážem získať veľké množstvo potravín od iných, výmenou za moju železnú rudu. Následne som mohol potraviny použiť na výmenu, napríklad za pekný meč. Neskôr som dospel k záveru, že keď sa každý zlepšuje vo svojej jedinečnej schopnosti, výsledkom sú technické inovácie a pokrok.
Ponechaním mojej zručnosti v oblasti varenia na nule a namiesto toho, zlepšovaním sa v ťažobnej schopnosti, zmenil sa celý prístup k hre. Všetko sa točilo okolo vzácnej rudy a ja som sa nemusel starať o jedlo, pretože hráč s úrovňou 30 pri varení mi mohol upiecť veľkú čokoládovú tortu a bol šťastný, ak som mu ju vymenil za nejaký kus železa.
Milton Friedman nakrútil dokumentárny televízny seriál, ktorý sa vysielal v roku 1980. Volal sa Sloboda voľby. V jednej scéne drží Freidman v ruke ceruzku a ukazuje ju na kameru. Ceruzka, vysvetľuje, je produktom práce tisícky ľudí po celom svete. Jedna osoba vyrúbe strom, z ktorého sa použije drevo, ďalší ľudia pripravia farbu, a tak ďalej a tak ďalej. Táto scéna bola vlastne inšpirovaná zakladateľom Foundation for Economic Education (FEE), Leonardom Readom, ktorý v roku 1958 publikoval esej s názvom Ja, ceruzka. V nej popisujúce faktory, ktoré prispievajú k vytvoreniu jednoduchej ceruzky. "Ja, ceruzka, som komplexná kombinácia zázrakov: strom, zinok, meď, grafit, a tak ďalej. Ale k týmito zázrakom je pridaný ešte jeden. Konfigurácia tvorivej ľudskej energie. Milióny drobných know-how prirodzene a spontánne reagujúc na ľudské potreby a túžby. Bez akéhokoľvek ľudského vodcu! "
Žiaden, alebo veľmi málo z týchto ľudí sa v skutočnosti pokúšalo vyrobiť ceruzku. V skutočnosti, pravdepodobne ani na ňu nepomysleli, zatiaľ čo pracovali. Mnohí z nich mali na mysli len svoju výplatnú pásku, peniaze za to, že vytnú strom, alebo odošlú potrebnú zásielku. To je "neviditeľná ruka" kapitalizmu, dopraviť zdroje tam, kde sú potrebné. Milión osobitných záujmov sa muselo dohovoriť tak, aby mohol Milton Friedman ukázať svoju ceruzku.
"Nikto nie je schopný odsledovať všetky dôsledky vo všetkých smeroch… Ohromujúca komplexnosť ekonomických vplyvov v celej ekonomike je vykreslená tým, ako sa milióny ľudí zaoberajú len relatívne malým počtom transakcií a nechávajú koordináciu celej ekonomiky na pohybe cien.“
Pracovný trh je profitabilný iba vtedy, keď všetci majú svoje zisky. Farmár a automechanik bude robiť svoju prácu lepšie, keď nemusí venovať čas tomu, aby robil prácu toho druhého. Zvyšok spoločnosti z toho ťaží, pretože má prístup k obom službám.
Vráťme sa k postave z hry. Ak by mi bolo zabránené v obchodovaní, ak by som nedokázal to, čo som vyťažil zameniť za jedlo, čas strávený na ťažbu by bol strateným časom. Nebol by som schopný použiť rudu na prístup k ďalším službám. Navyše ak sa potrebujete posunúť "o úroveň vyššie," potrebujete aj kuchárske zručnosti. Deľba práce by nefungovala, ak by bol zamietnutý môj prístup k inému tovaru.
To ilustruje dôležitosť ekonomiky voľného trhu a regulácie. Rozdelenie práce poskytne každému jednotlivcovi lepší prístup k lepším službám a tovarom, ako by sme ho mohli získať, keby sme mali všetko vyrábať sami.
Keď sme odrezaní od používania zručností iných "na vysokej úrovni", musíme doplniť naše vlastné potenciálne slabé zručnosti. Práca sa tak stáva neefektívnym subjektom. Zoberme si napríklad Indiu. Vláda v tejto krajine nariadila rozsiahle reformy na začiatku 90-tych rokov minulého storočia. Reformy značne urýchlili hospodársky rast, avšak počiatky ekonomického boomu sa zrodili zo stagnácie, pol desaťročia pred tým, než sa spustili hlavné politické reformy. V polici 80-tych rokov indická vláda ad hoc ruší brutálne clá z dovozu z vývozu. V tom čase India vyváža tovar za 8,5 miliardy dolárov a dováža za 15,9 miliárd. V roku 2000, po 15-rokoch zníženia vládnej regulácie, tvorí indický vývoz 44,9 miliardy dolárov a dovez 59,3 miliárd dolárov. Z toho plynie pomerne jednoduché ponaučenie. Nepochybne v krajine zapracovalo množstvo faktorov a reforiem, ktoré prispeli k tomuto rastu dovozu aj vývozu, ale významným aspektom zostáva redukcia cieľ. S podstatnejšou reguláciou zahraničného priemyslu, by dokázala India rásť len do určitého bodu. Bez regulácie cla by napríklad musel predať prakticky všetky automobily doma vyrobené indickému spotrebiteľovi.
Keď regulácia zmizla, pracovný trh sa stal oveľa špecializovanejším. Zrazu mala India prístup k tovaru z iných krajín a mohla zamerať svoju prácu na vytváranie produktov, po ktorých bol dopyt z iných krajín. Počet indickej populácie, ktorí pravidelne jazdili automobilmi rástol exponenciálne, ťažba ropy v Indii ale zostala relatívne na stagnujúcej úrovni. Dovoz ropy zo zahraničia narástol. Svet vyhovie indickým potrebám v tomto smere, zatiaľ čo India venuje svoju rozrastajúcu sa ekonomiku naplneniu záujmu vyvolaného na zahraničných trhoch.
Ak nebudeme musieť venovať čas všetkým našim potrebám a namiesto toho sa môžeme sústrediť na to, čo dokáže každý z nás na trhu najlepšie, potom sa kvalita života zlepšuje nielen pre nás, ale pre celý svet. Tak je to napríklad v prípade Indie, lacno a odborne vyrábať chemikálie a plasty. Americké firmy sa nemusia venovať týmto úlohám, namiesto toho sa môžu venovať napríklad rope. Nakoniec, a to vďaka otvorenému trhu, sa ropa dostane do indie a plasty so USA. Inými slovami, môžem tráviť svoj čas ťažbou a náš avatar bude voľne obchodovať s ostatnými. Rozdelenie práce poskytuje ľudstvu nevyčísliteľný pokrok, ale len ak budeme udržiavať ekonomiku otvorenú.
Je rozdiel vo svete, kde ľudia budú môcť vyrábať čokoľvek za nižšiu cenu, a svetom, kde sú schopní vyrábať všetko za nižšiu cenu. Ekonóm Thomas Sowell vysvetľuje komparatívnu výhodu na základe meraní nákladov, nie z hľadiska dolárov a času, ale vecí, ktoré pomocou dolárov a času môžeme vyprodukovať. "Náklady na čokoľvek predstavujú čokoľvek, čo by sa dalo vyrobiť z rovnakých zdrojov."
Stručne povedané, komparatívna výhoda predstavuje zisk pre obe strany zapojených do obchodu. Aj keby sa v USA dalo niečo vyprodukovať za nižšiu cenu, než v Indii, určite by to nemohlo byť všetko za nižšiu cenu. Deľba práce umožňuje rásť obom stranám a sústrediť sa na to, v čom sú najlepší. To je najistejší spôsob, ako stimulovať pokrok.
Dane a clá sú len jedným z mnohých spôsobov, ako sa vláda snaží regulovať deľbu práce. Zvyčajne sa táto pohnútka rodí z politickej túžby, vidieť, že krajina má absolútnu výhodu v čo najväčšom počte priemyselných odvetví. Ale nesmieme sa nechať zmiasť. Schopnosť byť úplne sebestačný môže znieť žiaduco, ale až na niekoľko výnimiek, väčšina z nás si radšej chce zachovať prístup k úrode poľnohospodárov, k odevom od krajčírok, a rodinným domom od stavebnej firmy.
Spočiatku môj brat odmietol so mnou vo virtuálnom svete hry obchodovať, chcel si vyrobiť všetko sám pre seba. Ukázalo sa to ako časovo náročné, neskôr bol donútený upustiť od svojich protekcionistických bariér a začal tovar vymieňať aj so mnou. A aj keď v mnohých prípadoch som mal nad ním absolútnu výhodu, koniec-koncov som sa hre venoval oveľa dlhšie ako on, spoločné obchodovanie bolo stále mimoriadne výhodné pre obe strany. To isté platí aj medzi štátmi. Zostáva len dúfať, že ostatné krajiny sveta sa vyberú smerom tejto politiky slobody. Deľba práce je prekurzorom k prosperite. Pokiaľ budeme zachovávať a zvyšovať náš prístup na trhy na celom svete, máme pred sebou svetlú budúcnosť. Všetci sa môžeme dostať o "úroveň vyššie."
