oPeniazoch.sk, BI;guardian;the economist Foto: thinkstock
Zo správy Knight Frank "Wealth Report,"vyplýva, že najväčší strach ultraboháčov, teda tých, ktorí vlastnia aktíva za 30 a viac miliónov dolárov, nemusí byť nevyhnutne spojený s ekonomikou a financiami.
"Tak ako rastie nerovnosť, rastú aj mantinely a ľudia so značným bohatstvom zostávajú stredobodom pozornosti. Aféra Panama papers nebola o strednej triede, ale o bohatých. Najväčšou starosťou najbohatších nie je ich kapitál, ale ich osobná bezpečnosť," povedal Ian Bremmer, zakladateľ a prezident spoločnosti Eurasia Group. "Vzhľadom na stúpajúci trend nebezpečenstva únosu, budú musieť zvážiť, ako chcú žiť svoj život, ako sú vzájomne prepojení s celým svetom ako celok, a ako sa cítia ako ľudské bytosti. Aký druh budúcnosti chcú pre svoje deti? V akej spoločnosti chcú žiť? Musia o tom viac premýšľať, úprimne. To by malo byť ich hlavným záujmom."
V januári, Oxfam zverejnil správu, v ktorej sa píše, že len osem jedincov vlastní toľko majetku, koľko najchudobnejšie polovica svetovej populácie. Charitatívne organizácie túto priepasť v bohatstve označili za "obscénnosť" a vyzvali na účinnejší boj proti daňovým únikom najbohatších ľudí na svete. A aby sa vlády zamysleli nad tým, aké nadmerné platy vrátane bonusov dostávajú niektorí manažéri spoločností.
V máji minulého roka nastal obrovský rozruch okolo zverejnenia databázy o tom, ako niektorí najbohatší a najmocnejší ľudia na svete ukrývajú svoju hotovosť. Dokument sa preslávil ako Panama Papers. Ktokoľvek na svete je schopný nahliadnuť do tejto databázy 200 000 firiem, trustov, nadácií a fondov, ktoré v 21 daňových rajoch spravujú peniaze najbohatších ľudí na svete. Neslúži to na nič iné, len aby boháči platili čo najnižšie dane, ako to len bude možné.
Za tie roky bohatí ľudia pochopili, že ich osobná bezpečnosť je prvoradá. Napríklad v Indii je únos detí z bohatých rodín takmer na dennom poriadku. Tieto deti sú vnímané ako tromfy pri vyjednávaní o výkupnom. Neraz to končí smrťou ak sa na sume nedohodnú. V roku 2015, The Economist upozornil na rast "rýchlych únoscov detí". V takomto prípade inkasuje únosca hotovosť v priebehu dvoch hodín.
Klasické únosy sú komplikovane plánované, výsledkom má byť veľké výkupné. Pri rýchlych únosoch sú platby nižšie. Zatiaľ čo celkový počet únosov klesá, podiel expresných únosov pravdepodobne stúpa. V niektorých brazílskych mestách "bleskoví únoscovia" pritlačia obeti zbraň k hlave a prinútia ju k výberu hotovosti z bankomatu. Podobne sa rýchlo obohacujú aj v Ekvádore. Tak ako sa únosy stali rýchlejšie a výkupníé nižšie, cieľom sa stávajú čoraz chudobnejší ľudia. Istá venezuelská bezpečnostná firma si všimla, že únosy sa opakujú každé dva týždne, kedy väčšina ľudí dostáva svoju mzdy, čo naznačuje, že obete sú vyberané z pracujúcej triedy.
Bleskoví únoscovia vlastne nie sú klasickí zločinci. Na rozdiel od tradičných únosov, si ich „práca“ nevyžaduje rozsiahlu sieť. Neraz je to len jeden delikvent so zbraňou v ruke. Jedným z dôvodov pretrvávajúceho rastu rýchlych únosov je ekonomické utrpenie obyvateľstva a rastúca majetková priepasť. Vo Venezuele, kde je ekonomika v dezolátnom stave, už nemôžu za rukojemníka pýtať veľké dolárové výkupné. Niektorí zločinci dokonca prijímajú mená ľudí, ktorí by sa mohli stať budúcimi obeťami rýchleho únosu, ako čiastočnú úhradu namiesto hotovosti od svojich obetí.
Nebezpečný faktor predstavuje beztrestnosť. Mnohokrát únos nie je vôbec nahlásený, rodiny obetí často vyjednávajú priamo s únoscami. Je to čiastočne z odôvodnených obáv, že polícia je s páchateľom jedna ruka, alebo že z rukojemníka sa v panike ľahko stane obeť, ak sa polícia pokúsi zakročiť. Expresné únosy sa tešia popularite, odmena je síce nízka, ale rovnako tak aj riziká.
Anilovi sa v Indii začalo dariť. Uchytil sa v podnikaní pred 24 rokmi. Tak ako rástla jeho dobrá povesť, rástol aj obchod a bohatstvo jeho rodiny. A rovnako tak závisť okolia, ktoré nebolo natoľko úspešné. Na jeden deň z roku 2009 nikdy nezabudne. Keď šiel pre svojho syna do školy, ale nikde ho nenašiel. Anilovi oznámili, že pre jeho syna už niekto prišiel. "Zrazu som si uvedomil, že ide o prípad únosu. Myslel som, že jednoducho musím zaplatiť výkupné a dostať ho späť. Peniaze znamenajú pre nás veľa, ale v tom čase som bol pripravený predať dom, všetko."
Na policajnej stanici sa nestretol s pochopením, "Policajt bol lenivý, typický policajt. Nebol ani ochotný spísať oznámenie. Povedal mi, že chlapec sa musel niekde zatúlať." Prichádzala noc, rodina sa šla modliť, zúfalo prosila o akúkoľvek pomoc. Dlho do noci následne Anil prehľadával ulice. Do rána polícia zadržala podozrivého, išlo o známeho miestneho zločinca. Ukázalo sa však, že je to omyl. Únoscovia spanikárili. Susedia našli synovo telo v kroví v blízkosti rieky. Bol vo svojej školskej uniforme, s ochrannou známkou na krku, ktorou ho škrtili, okolo nosa zostala zaschnutá krv. "Mal len sedem a pol roka," povedal Anil. "Každý otec sníva, že jeho syn raz vyrastie a ponesie zodpovednosť a postará sa o veci. Ale ja som úplne o svoje sny prišiel. Nemám žiadne ďalšie plány na rozšírenie svojho podnikania, pretože pre koho by to všetko bolo?"
