oPeniazoch.sk, The Atlantic Foto: thinkstock;SITA/AP
Boli časy, kedy ekonomický boom sprevádzal rozmach strednej triedy a v ekonomike nepanovala hlboká príjmová nerovnosť. Bolo to však v časoch po druhej svetovej vojne. Práve tá totiž fungovala ako katalyzátor dôležitých zmien v spoločnosti vrátane rozvoja odborov, rozšírenie práva voliť a vytvorenia štátu blahobytu.
Počas vojny a po nej sa štát uchyľoval k agresívnym intervenciám do ekonomiky, ničil triedu najbohatších ľudí a smeroval zdroje k pracujúcim. Ekonómovia hovoria o rokoch 1914 – 1945 ako o Veľkej kompresii. Vtedy totiž došlo k veľkému zníženiu nerovnosti, ale dopady týchto zmien boli citeľné ešte v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Potom sa smer otočil a príjmová nerovnosť sa začala opäť zvyšovať.
Podobný proces vyrovnania bohatstva v spoločnosti je v našej modernej histórii jedinečný, avšak z dlhodobého hľadiska nejde o nič výnimočné. Nerovnosť je zašifrovaná v DNA našej civilizácie odkedy sme začali obhospodarovať pôdu. K jej zníženiu dochádzalo iba v dôsledku šokov, ktoré zvrátili zabehnutý poriadok. Tieto šoky mali štyri základné podoby:
– masová mobilizácia a vojna,
– násilné revolúcie,
– kolaps štátu
– katastrofické epidémie.
Na konci podobných šokov sa priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími vždy znížila. Konkrétnym príkladom môže byť občianska vojna v USA. Tá síce odštartovala kariéru ľudí ako John D. Rockefeller či Andrew Carnegie, avšak dokázala zruinovať otrokára Juhu a pomohla znížiť ekonomickú nerovnosť.
Ďalším príkladom sú revolúcie v Rusku, Číne a ďalších krajinách, počas ktorých bol skonfiškovaný a prerozdelený majetok bohatých. Zároveň boli zvýšené mzdy a medzera v príjmoch a bohatstve tak bola znížená doteraz nezaznamenaným spôsobom. Predchádzajúce revolúcia neboli ani zďaleka tak extrémne a natoľko krvavé.
Podobne ako revolúcia pôsobia aj násilné konflikty, ktoré zničia celý štát a s tým aj vrstvu bohatých a mocných ľudí. Počas podobných kolapsov trpia síce všetci, ale práve tí najbohatší strácajú najviac. Príkladom takéhoto kolapsu je zánik Ríma.
Ľuďom v ich schopnosti páchať tak obrovské škody, že vyrovnajú nerovnosti v spoločnosti, zdatne konkurujú choroby. Choroby ako stredoveká čierna smrť či epidémie osýpok a kiahní, ktoré postihli Nový svet po roku 1492, si vyžiadali toľko ľudských životov, že vzrástla cena pracovnej sily a naopak ceny pôdy a kapitálu sa prepadli. Ľudia sa potom lepšie obliekali a stravovali, osud bohatých elít sa naopak obrátil k horšiemu.
Určite si mnohí kladú otázku, či neexistujú aj menej drastické metódy, ako znížiť nerovnosť. Pri pohľade do histórie veľa optimizmu nenájdeme. Pokiaľ prebehli nejaké pozitívne a efektívne pozemkové reformy, bolo to len vďaka hrozbe násilia. Príkladom sú reformy v Mexiku, Južnej Kórei či Taiwane. Makroekonomické problémy, ktoré sa dostavili napríklad v roku 2008, sa bohatých dotýkajú len okrajovo. Demokracia sama o sebe nedokáže nerovnosť sústavne znižovať.
Ekonóm Simon Kuznets v päťdesiatych rokoch tvrdil, že ekonomický rast bude sprevádzaný spravodlivejším rozdelením zdrojov. Došlo k tomu ale väčšinou len v krajinách, kde sa rast dostavil po nejakej vojne či revolúcii. Latinská Amerika, ktorá sa v minulom storočí väčšine vážnych konfliktov vyhla, sa z poklesu nerovnosti príjmov a bohatstva netešila.
Pokiaľ by sme sa mali riadiť históriou, potom opätovný nárast nerovnosti, ktorý začal v osemdesiatych rokoch, nie je vlastne žiadnym prekvapením. Po násilnom vyrovnaní príjmov a bohatstva v spoločnosti totiž vždy príde obdobie, kedy sa rozdiely začnú opäť zvyšovať – populácia sa zotaví z chorôb, padlý štát je nahradený novým systémom. V súčasnosti sa preto nedá očakávať, že by niektorá zo spomínaných štyroch síl opäť spôsobila obrat. Technológie eliminujú pravdepodobnosť veľkého vojnového konfliktu, násilné revolúcie už stratili svoj šarm, väčšina štátov je odolnejších, než tomu bolo v minulosti. A pokroky v genetike pomôžu ľudstvu eliminovať hrozbu nových chorôb.
Dokonca aj európske štáty blahobytu v súčasnosti zápasia s príjmovou nerovnosťou a v nasledujúcich desaťročiach bude situácia kvôli demografickému vývoju a imigrácii ešte zložitejšia. K tomu sa môže pridať technologický pokrok a automatizácia výroby s jej dosahom na trh práce. Môžeme sa snažiť o zníženie nerovnosti ekonomickou politikou, ale história ukazuje, že spoločnosť sa pomocou regulácie a podobných nástrojov k väčšej rovnosti neposúva. Pomohla jej v tom len veľmi smutné obdobie našej minulosti.
Autorom je Walter Scheidel, historik zo Stanfordskej univerzity.
