Keď vás vláda trestá za produktivitu: Slováci môžu byť spokojní, majú najmenej sankčných daňových opatrení

, fee Foto: thinkstock

Rôzne vyspelé krajiny sa rozhodli ísť cestou vyššieho zdaňovania obyvateľstva s vysokými príjmami. Takéto, relatívne "progresívne" opatrenie je zamerané na dane z príjmov fyzických osôb. Existujú však aj iné dane, ktoré vytvárajú priepasť medzi tým, čo títo poplatníci zarobia a vytvoria, a čo sú nakoniec schopní skonzumovať. Aké majú účinky dane zo mzdy či spotrebné dane?

Ak by sme chceli nájsť odpoveď na túto otázku, pomôže nám štúdia z Európskeho informačného centra pre politiku na túto tému. Autormi sú Alexander Fritz Englund a Jacob Lundberg. Pozreli sa na limitné sadzby dane najproduktívnejších poplatníkov každého národa.

Dvojica ekonómov vo svojej práci píše: "medzná daňová sadzba je podiel dane zaplatenej za každé jedno zarobené euro. Je to relevantný faktor pri rozhodovaní sa o tom, či budeme napríklad pracovať niekoľko ďalších hodín nadčas, alebo prikývneme na povýšenie. Pretože väčšina daňových systémov sú progresívne, hraničná sadzba dane z najvyšších príjmov je zvyčajne tiež najvyššia hraničná sadzba dane. Ide o ukazovateľ toho, nakoľko je daň z príjmov progresívna a deštruktívna."

Obaja potom vysvetľujú, prečo sa zamerali na dane zo mzdy vo svojich výpočtoch.

"Daň z príjmu sama o sebe neposkytuje ucelený obraz o tom, ako daňový systém ovplyvňuje motiváciu k práci a zárobku. Mnoho krajín požaduje, aby zamestnávatelia a /alebo zamestnanci platili príspevky na sociálne zabezpečenie. Poskytované príspevky sú obmedzené, ale výška príspevku je sama o sebe neobmedzená, čo znamená, že ide de facto o daň z príjmu osôb s vysokými príjmami. Dokonca aj tie sociálne príspevky, ktoré sú podľa zákona platené zamestnávateľom, nakoniec uhradí zamestnanec, keďže zamestnávateľ presunie na neho daňovú záťaž v podobe nižšej hrubej mzdy."

Englund a Lundberg majú pravdu. Daň z objemu miezd (niekedy nazývaná aj dávky "sociálneho poistenia") sú rovnako deštruktívne ako daň z pravidelného príjmu, ak pracovníci nie sú schopní "dopracovať sa" k nejakým ďalším výhodám. Rovnako majú pravdu aj v tom, že dane zo mzdy "platené" zamestnávateľom v skutočnosti znášajú pracovníci. Následne vysvetľujú, prečo brali do úvahy aj mieru zdanenia spotreby.

"Treba brať do úvahy aj daň z pridanej hodnoty a spotrebné dane. Spotrebné dane znižujú kúpnu silu zarábajúcich a tým ovplyvňujú ich postoj k práci. V zásade platí, že nezáleží na tom, či zdanenie nastáva, pri príjme zo zárobkovej činnosti, alebo pri spotrebe, pretože konečným cieľom práce je spotreba. "

Opäť, treba dať autorom za pravdu. Dane narušujú motiváciu, aby bol človek produktívny. Vrážajú klin medzi príjmy pred zdanením a spotrebou po zdanení. Musíte sa pozerať, ako vám dane znižujú príjem pri zárobku a rovnako ako vám dane znižujú príjme pri míňaní zárobku. Koniec koncov ak to všetko spočítate, dostanete skutočný obraz o vládnej chamtivosti. Ak vezmeme do  úvahy všetky tieto dane, dokážeme vypočítať efektívnu medznú daňovú sadzbu. Tá ukazuje, koľko centov vláda dostáva za každé jedno euro vyplateného firmou zamestnancovi ako príjem navyše.

Ak je horná efektívna daňová sadzba napríklad 75 percent, ako vo Švédsku, osoba, ktorá prispieva ďalšími 100 eurami do ekonomiky, si môže nechať len 25 eur, zatiaľ čo 75 eur sú privlastní vláda. Daňový systém tak vráža klin medzi spoločenskú a súkromnú návratnosť z vynaloženej práce. Vysoké medzné daňové sadzby dokážu súkromnú a sociálnu návratnosť odtrhnúť od hospodárskej činnosti a tým aj neviditeľná ruka trhu prestáva fungovať. Z tohto dôvodu zdanenie narúša trh a je nákladné pre spoločnosť. Vysoké medzné daňové sadzby spôsobujú výpadky na formálnom trhu práce, pretože sa viac oplatí tráviť čas doma, na čiernom trhu, alebo sa dať na cestu daňových únikov."

Pozrime sa na konkrétne údaje použité v práci Englunda a Lundberga. Majte na pamäti, že sú to dane, ktoré ovplyvňujú najproduktívnejších daňovníkov každého národa. Zahŕňajú horné sadzby dane z príjmov, dane zavedené vládou aj dane na nižšej úrovni, ako aj daňové znevýhodnenia a rôzne odvody do sociálneho poistenia. Na druhej strane sa do úvahy berú aj spotrebné dane a iné nástroje na zdaňovanie spotreby.

A tu je poradie všetkých národov, na zaplakanie je situácia najmä vo Švédsku, Belgicku a Portugalsku. Naopak Slovensko vyšlo ako víťaz. Má najmenej sankčných daňových opatrení, hoci je namieste poznamenať, že taký Hongkong by nás s ľahkosťou predbehol, ak by sme chceli hľadať najlepší daňový systém.

Súvisiace články

Aktuálne správy