oPeniazoch.sk, project syndicte Foto: thinkstock
Viem, ako "globálny občan" vyzerá: vidím dokonalý exemplár, kedykoľvek prejdem okolo zrkadla. Vyrástol som v jednej krajine, žijem v inej a mám pas oboch. Píšem o globálnej ekonomike a práca ma zavádza do odľahlých miest. Viac času trávim cestovaním po iných krajinách než pobytom v jednej z dvoch, ktoré si robia na mňa nárok ako svojho občana.
Vlani v októbri britská ministerská predsedníčka Theresa Mayová doslova šokovala, keď znevážila myšlienku globálneho občianstva. "Ak si myslíte, že ste občanom sveta," povedala, "nie ste občanom nikde." Jej vyhlásenie sa vo finančných médiách a medzi liberálnymi komentátormi stretlo s posmechom a znepokojením. "Občianstvo v najužitočnejšie forme dnešných dní," poučil ju jeden analytik, "nie je zasvätené len blahobytu obce kdesi v grófstve Berkshire, ale planéte." The Economist jej prístup označil za "neliberálnu" otočku. Jeden vzdelanec ju obvinil z odmietania osvietenských hodnôt a varoval pred "dozvukmi roka 1933" v jej prejave.
Tak ako ja, aj väčšina mojich blízkych kolegov v práci sa narodila v zahraničí. Hltajú medzinárodné spravodajstvo, zatiaľ čo miestne noviny zostanú väčšinu týždňa neotvorené. Čo sa týka športu, vôbec netuším, ako sa darí môjmu domácemu tímu, ale som oddaným fanúšikom futbalového mužstva na druhej strane Atlantiku.
Napriek tomu sa prikláňam k Mayovej vyhláseniu. Obsahuje podstatnú pravdu, ktorej prehliadanie vypovedá mnohé o tom, ako sme sa my, svetová finančná, politická a technokratická elita, odcudzili svojim krajanom a stratili ich dôveru.
Začnime najprv skutočným významom slova "občan". Oxfordský slovník angličtiny ho definuje ako "právne uznaného poddaného alebo príslušníka štátu či zväzu štátov". Občianstvo teda predpokladá zavedené politické zriadenie – "štát alebo zväz štátov" -, ku ktorému občan prislúcha. Krajiny také zriadenie majú, ale svet nie.
Zástancovia globálneho občianstva rýchlo pripúšťajú, že nemajú na mysli doslovný význam slova. Uvažujú prenesene. Technické revolúcie v komunikáciách a ekonomická globalizácia spojili občanov rôznych krajín, tvrdia. Svet sa zmenšil a vo svojom konaní musíme brať ohľady na globálne dôsledky. A okrem toho si v sebe všetci nesieme viacero prekrývajúcich sa identít. Globálne občianstvo nevytesňuje – a nemusí vytesniť – lokálnu ani národnú zodpovednosť.
To všetko je veľmi pekné. Čo ale globálni občania v skutočnosti robia?
Súčasťou skutočného občianstva je diskusia s ostatnými občanmi v spoločnej politickej obci. To znamená účtovanie s tými, ktorí za spoločenstvo rozhodujú, a účasť v politike s cieľom formovať výsledky politických prístupov. V tomto procese sa moje predstavy o žiaducich účeloch a prostriedkoch stretajú s názormi spoluobčanov a tým sa preverujú.
Globálni občania takéto práva ani povinnosti nemajú. Nikto nenesie pred nimi zodpovednosť a pred nikým sa nemusia ospravedlňovať. Nanajvýš vytvárajú komunity so spoločne zmýšľajúcimi jedincami z iných krajín. Ich náprotivky nie sú občania po celom svete, ale príslušníci iných krajín, ktorí sa sami vyhlásili za "globálnych občanov".
Samozrejme, globálni občania majú prístup do svojich domácich politických systémov, kde môžu svoje idey presadzovať. Lenže politickí zástupcovia sú volení preto, aby hájili záujmy ľudí, ktorí ich svojimi hlasmi vyslali do funkcie. Národné vlády sa majú starať o národné záujmy, a plným právom. To nevylučuje možnosť, aby voliči rokovali s ohľadom na osvietený vlastný záujem tým, že budú brať ohľady na dopady domáceho diania na ostatných.
Čo sa ale stane, keď sa prospech miestnych obyvateľov dostane do stretu s prospechom cudzincov? Nie je práve ignorovanie vlastných krajanov v takýchto situáciách tým, čo robí tak zlé meno takzvaným kozmopolitným elitám?
Globálni občania sa obávajú, že keď si každá vláda presadzuje svoje vlastné úzke záujmy, môžu strácať spoločné globálne záujmy. To je dozaista dôvod na obavy, čo sa týka skutočne globálnych spoločných záujmov, ako sú klimatické zmeny alebo pandémie. Vo väčšine ekonomických oblastí – v daniach, obchodnej politike, finančnej stabilite, fiškálnom a menovom riadení – ale platí, že čo dáva zmysel z globálneho pohľadu, dáva zmysel aj z domácej perspektívy. Že by krajiny mali zachovávať otvorené ekonomické hranice, zdravú obozretnú reguláciu a politiku plnej zamestnanosti, neučí ekonómia preto, že sú takéto prístupy dobré pre ostatné krajiny, ale preto, že prispievajú k zväčšovaniu domáceho ekonomického koláča.
Samozrejme, vo všetkých týchto oblastiach sa objavujú zlyhávajúce politiky – napríklad protekcionizmus. Tie sú ale odrazom nedobrého domáceho spôsobu vládnutia, nie nedostatku kozmopolitizmu. Vyplývajú buď z neschopnosti politických elít presvedčiť domáceho voliča o výhodách iného prístupu, alebo z neochoty robiť korekcie s cieľom zabezpečiť, aby prístup skutočne prospieval všetkým.
Ukrývať sa za kozmopolitizmus je v takýchto prípadoch – napríklad pri presadzovaní obchodnej dohody – chabou náhradou víťazných politických zápasov o ich podstatu. Navyše devalvuje menu kozmopolitizmu vtedy, keď ju skutočne potrebujeme, ako napríklad v boji proti globálnemu otepľovaniu.
Málokto vyložil pnutia medzi našimi rozličnými identitami – miestnymi, národnými, globálnymi – tak zasvätene ako filozof Kwame Anthony Appiah. V prítomnom veku "planetárnych výziev a vzájomnej závislosti krajín", napísal v reakcii na vyhlásenie premiérky Mayovej, "je zmysel pre spoločný ľudský osud potrebný viac ako kedykoľvek predtým". Nemožno nesúhlasiť.
Kozmopoliti však často pôsobia rovnakým dojmom ako postava z Bratov Karamazových od Fjodora Dostojevského, ktorá zisťuje, že čím viac miluje ľudstvo všeobecne, tým menej miluje jednotlivých ľudí. Globálni občania by si mali dávať pozor, aby sa ich ušľachtilé ciele nestávali výhovorkou pre vyhýbanie sa povinnostiam voči svojim krajanom.
Musíme žiť vo svete, ktorý máme, so všetkými jeho politickými rozpormi, nie vo svete, aký by sme si priali mať. Najlepší spôsob ako poslúžiť globálnym záujmom je dodržiavať povinnosti v politických inštitúciách, ktoré sú podstatné. Teda v tých, ktoré existujú.
Autorom je Dani Rodrik profesor medzinárodnej politickej ekonómie na Harvardskej univerzite.
