oPeniazoch.sk, bloomberg Foto: SITA/AP;thinkstock
"Správy o mojej smrti sú značne prehnané," povedal údajne už šedivý Mark Twain v roku 1897. V prípade, ak by euro dokázalo rozprávať, nepochybne by vyhlásilo niečo podobné. Má na to všetky dôvody, veď správy o hroziacom zániku sú už na dennom poriadku.
Jeden z posledných hlasov v tomto duchu zaznel od Teda Mallocha, ako veľvyslanca Trumpovej administratívy v Európskej únii, ktorý nedávno vyjadril názor, že euro sa môže stať minulosťou už počas najbližších 18 mesiacov. Ak vynecháme to, čím prechádza v týchto dňoch americká diplomacia, existuje dostatok dôvodov pre obavy o budúcnosti eura. Grécka kríza je opäť na programe, MMF a nemecká vláda sa nedokážu dohodnúť na ďalšej pomoci pre krajinu. Potom sú tu voľby v Nemecku, Francúzsku a možno aj v Taliansku, v troch veľkých krajinách eurozóny.
V Nemecku to má, zdá sa, kancelárka Merkelová vo vrecku. Ale vo Francúzsku vláda vedená Národným frontom pod velením Marine Le Penovej, alebo talianska vláda na čele s Beppe Grillom a populistickým hnutím Five Star, sú nepredstaviteľné. Obe strany sú proti členstvu svojej krajiny v eurozóne a zaviazali sa ponúknuť referendum o ich vystúpení z únie. Táto opozícia je založená na rovnakom druhu nacionalizmu, ktorý oslavuje Trumpa a jeho nasledovníkov. Rovnako ako prezident USA, Le Penová aj Grillo a ich podporovatelia sú kritickí voči všetkému, čo obmedzuje ich schopnosť presadzovať národné záujmy, vrátane (alebo snáď počínajúc) jednotnou menou.
Skutočnosť, že jednotná mena má v Európe vážne nedostatky, je vodou na ich mlyn. Neexistuje žiadna európska štátna pokladnica, ktorá by stála za eurom, ani priame fiškálne politiky. Banková únia, ktorá by mala doplniť európsku menovú úniu, stále nie je dokončená. Neexistuje žiaden európsky systém ochrany vkladov, ktorý by dokázal obmedziť run na banky a paniku na finančných trhoch. Je len nefunkčný režim podporujúci ukončenie činnosti, alebo snáď väčšiu rekapitalizáciu zlých bánk. Európska centrálna banka sa nikomu nespovedá, je to možno jedna z najviac nezávislých centrálnych bánk na svete. Ale zároveň nesie aj najmenej zodpovednosti.
Voľný pohyb pracovných síl mal poslúžiť na vyváženie nerovnováhy v eurozóne. Ale pracovná sila nebola nikdy natoľko mobilná medzi krajinami eurozóny, ako je tomu medzi štátmi USA. Jazykové rozdiely sú len jedným z dôvodov, problém imigrácie ale okliešti tento pohyb ešte viac. Laureát Nobelovej ceny Joseph Stiglitz vymenoval mnohé z týchto nedostatkov vo svojej knihe " Euro: Ako spoločná mena ohrozuje budúcnosť Európy".
Skeptici predpovedajú zánik eura nepretržite od čias jeho vzniku v roku 1999. Mýlia sa už takmer 20 rokov. Stávka proti euru, ktorá v podstate vsádza na jeho zánik, sa považuje za extrémne riskantný krok, ktorý vystavuje investora veľkým potenciálnym stratám.
Existujú dve formy tmelu, ktoré držia euro pohromade.
Po prvé, hospodárske dopady rozpadu by boli obrovské. Investori počúvajú o tom, ako Grécko vážne uvažuje o opätovnom zavedení drachmy s cieľom oslabovať vlastnú menu voči euru, alebo proti "novej marke," ktorá im vzala všetky ich peniaze do Frankfurtu. Grécko by mohlo zažiť krízu všetkých bankových kríz. "Nová nemecká marka " by rapídne posilnila a zničila by nemecký exportný priemysel.
Všeobecnejšie povedané, takéto predpovede a obhajoba zániku eura majú tendenciu podceňovať technické ťažkosti znovuzavedenia národných mien. Navrhujú uloženie kapitálových kontrol, aby sa zabránilo držiteľom eura pred ich útekom, zatiaľ čo sa rýchlo zavedú nové peniaze, buď v elektronickej alebo inej podobe. Pritom ale neberú do úvahy zložitosť zrušenia už raz zavedených kontrol. Pripomeňme si skúsenosti Islandu a Cypru, ktorým trvalo roky a nie dni, kým sa úplne zbavili takejto "dočasnej" kontroly.
Zástancovia obhajujú rýchlu reštrukturalizáciu dlhov bánk, firiem a domácností so záväzkami v eurách, bez toho aby si uvedomil, že dlh jedného človeka je pre iného prínosom. Navyše tu máme cezhraničné poskytovanie pôžičiek a úverov. Dohoda o reštrukturalizácii dlhu bude vyžadovať zdĺhavé vyjednávanie medzi jednotlivými krajinami, pokiaľ sa niektorá krajina rozhodne pre opustenie eura, aby sa zabránilo tvrdým odvetným opatreniam. Oproti tomuto procesu sú rokovania o Brexite len prechádzkou v ružovej záhrade.
Pre juhoeurópske krajiny by to boli aj ďalšie komplikácie. Majú totiž veľkú sekeru u Európskej centrálnej banky, a tým nepriamo dlžia ostatným členským štátom, ktoré sú akcionármi ECB. Ako by asi vyzeralo urovnanie ich takzvaných Target2 zostatkov, záväzkov vzniknutých v dôsledku cezhraničných platieb v centrálnej banke? Prezident ECB Mario Draghi dal nedávno jasne najavo, že krajina, ktorá sa rozhodne pre opustenie od eura bude mať tento účet položený na stôl. Pre Taliansko, príklad, ktorý nie je vybraný náhodne, tieto zostatky v súčasnosti predstavujú asi 360 miliárd eur. To je približne 6000 eur na každého muža, ženu a dieťa v krajine. V prípade, že sa krajiny ako je Taliansko rozhodnú pre default svojich záväzkov v TARGET2, budú bez okolkov vyhodené z EÚ.
To nás privádza k druhej forme tmelu. Európske krajiny majú stále značné výhody z členstva v únii. Toto členstvo znamená teraz ešte viac, keď prezident Trump posunul NATO do pochybností a Spojené štáty už nie sú vnímané ako spoľahlivý spojenec. Príkladom je britská premiérka Theresa Mayová, ktorá nemá byť začo vďačná Trumpovi ani tureckému premiérovi Erdoganovi. Mayová ale nie je ten, koho by chceli ďalší európski politici nasledovať.
Už v roku 2007 som písal o tom, že hoci euro má svoje chyby, prežije. Argumentoval som tým, že je to motel mien plný švábov. Rovnako ako sa spieva v skladbe Hotel California, môžete sa doň prihlásiť, ale nie z neho odísť. Prešlo desať rokov, ktoré mi dali za pravdu. Aby bolo jasné, minulá výkonnosť nie je zárukou budúcich výnosov, ako to dobre pozná každý uvedomelý investor. Na rozdiel od čakateľa na post veľvyslanca Mallocha, si aj naďalej myslím, že predaj na krátko, špekulácia na pokles eura, nie je dobrá voľba.
Autorom je Barry Eichengreen, profesor ekonómie a politických vied na University of California v Berkeley.
