oPeniazoch.sk, Bloomberg Foto: SITA/AP;YT/This View of Life Magazine
Paul Romer tvrdí, že nemal v úmysle nikoho uraziť, jeho kolegovia ale zostali pobúrení.
V skutočnosti chcel napísať článok, ktorý by bol pokrokový v pochopení toho, čo poháňa hospodársky rast. Ale keď sa posadil k stolu, rýchlo zistil, že rast svetovej ekonomiky sa nedá vyjadriť matematicky, tak ako to vo svojich modeloch robia jeho kolegovia. Pozrel si dokument o Scientologickej cirkvi, a bol zaskočený tým, ako môže fungovať skupinové myslenie. Ako sa dá mnoho krát chybne dospieť ku konsenzu nad kľúčovým problémom aj napriek dôkazom, že alternatívne riešenia boli nesprávne prehodnotené.
Vo Svetovej banke sa často poskytujú úvery na základe politických odporúčaní. Romerova kritika mala vyvolať nový pohľad na to, ako chudobné krajiny dokážu stúpať po rebríčku vývoja. "Pomyslel som si, OK, budem radšej hovoriť, čo si myslím. Neviem, či som tá správna osoba, ale nikto iný sa na nič podobné nechystá. Tak to vyrieknem ja," obhajoval sa Romer pred washingtonským ústredím Svetovej banky. Výsledkom bola uštipačná kritika, "Problémy s makroekonómiou," ktorá explodovala medzi Romerovými kolegami ako granát. V čase horúčkovitých politík, pouličných nepokojov, a obviňovania ekonómov z toho, že nedokážu predpovedať recesiu a ani navrhnúť účinné nápravné opatrenia, sa nič iné ani očakávať nedalo.
"Už viac ako tri desaťročia je makroekonómia úplne mimo," začína svoju výpoveď Romer. Na argumentovanie potrebuje ďalších 20 strán, neskôr obviňuje ekonómov, že sa vzďaľujú od vedy, pretože prevláda záujem zachovať si dobré meno, na úkor testovania novej teórie v praxi. "Lepšie je byť za dobre s kolegami, než dokazovať, ako sa mýlia." Medzitým ponúka zlú paródiu na moderné vnímanie makroekonómie. "Predpokladajú, predpokladáme, bla bla bla … a tak sme dokázali, že je to pravdivé."
V stávke je omnoho viac, než len urazení kolegovia a zranené city. Centrálne banky aj politici používajú modely, ktoré Romer označuje za chybné. Predstava, že spotrebitelia a podniky robia vždy racionálne rozhodnutia, patrí do hlavného ekonomického prúdu. Romer si myslí, že to nie je správne a môže to viesť k zavádzajúcemu záveru, že zásah vlády nedokáže nijak napraviť veľké problémy.
Diskusia opäť raz siaha prinajmenšom do čias Johna Maynarda Keynesa, ktorý si myslel, že politici musia prijať odvážnejšie kroky na riešenie hlbokého nedostatku dopytu. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia boli Keynesove nápady považované za hlavný ekonomický prúd, ale politika pri znižovaní vysokej nezamestnanosti a úprave inflácie zlyhala. Ekonómovia sa snažili pochopiť, čo sa stalo a prišli s teóriou racionálnych očakávaní a "reálneho ekonomického cyklu". Tvrdili, že keynesiánske modely nedokázali vysvetliť spôsob, akým spotrebitelia a podniky prekalibrovali svoje správanie tak, aby zohľadnili politické zmeny.
Napríklad vláda môže minúť viac tým, že dá peniaze do vrecák spotrebiteľov. Ale tí istí spotrebitelia môžu rozmýšľať dopredu, a nenechajú sa zmiasť. Prídu na to, že dane budú musieť nakoniec stúpnuť. Takže opäť lipnú na držaní hotovosti v očakávaní, že ju použijú neskôr. Problém s týmto názorom je, hovorí Romer, že ak vylúčite politiku alebo ľudí ako katalyzátor zmien, nezostane žiadna presvedčivá alternatíva pre "všetko, čo sa musí stať kvôli vonkajším šokom."
Ekonomické modely nedokážu dať odpoveď na základnú, ale zásadnú otázku. Prečo sa produktivita zastavila? Romer sa snaží propagovať myšlienku, že ľudský kapitál a inovácie, ktoré môžu byť podporené vládnymi krokmi, riadia rast. Romer vyžaduje empirickejší prístup. Ekonómovia by sa podľa neho mali byť pýtať: "čo všetko dokáže ovplyvniť správanie sa ľudí? Čo vlastne vedie k zlepšeniu produktivity práce v továrni?“
"Jedným z dôležitých dôsledkov racionálnych očakávaní je, že menová politika nemá vplyv na dlhodobú ekonomickú aktivitu, tak ako sa to predpokladá v predstihu," povedal Benjamin Friedman, profesor politickej ekonómie na Harvarde. "Federálny rezervný systém tomuto neverí." Romer súhlasí s tým, že ekonomické modely tu nie sú preto, aby niečo diktovali centrálnym bankárom. Samozrejme, že šoky reálnej ekonomiky menia teórie, čo si vyžaduje nové spôsoby myslenia o ekonomických javoch. Romer sa odvoláva na slová šéfky FEDu ohľadom obmedzenosti súčasných ekonomických modelov. Cez "priemernú" domácnosť nedokážete zachytiť rôznorodé reakcie na finančnú krízu.
Romer dúfa, že aj keď už opustil oblasť ekonómie, bude slúžiť ako príklad pre mladších ekonómov, ako by ich vedecké bádania mali vyzerať. Žiadna autorita by si nemala získať úctu automaticky, ale ani názory idúce proti prúdu rovnako zmýšľajúcej skupiny by nemali byť automaticky ignorované. Romer sa však obáva, že tieto zásady sú dnes ohrozené. "Premýšľal som o pokroku počas celej mojej kariéry, je to trochu desivé, že si to nikto nevšimol." Myslí si, že za tým stojí nesprávne pochopenie vedy, ktoré poslal toľko ekonómov na zlú koľaj. "V podstate veria, že takáto matematika dokáže odkryť hlboké tajomstvá sveta," povedal.
