oPeniazoch.sk, evonomics Foto: thinkstock
Dostali sme sa do hlbokých ekonomických problémov. Ľudia zodpovední za národné hospodárske politiky sú z akademickej pôdy. Ekonómovia, ktorých makroteórie stoja za figu. Neexistuje žiaden mechanizmus, ako ich prinútiť, aby zmenili svoje modely, hoci sa už ukázalo, že sú nesprávne.
Ekonómovia sa vyjadrujú jazykom, ktorému rozumejú len oni, ich práca len málokedy má niečo spoločné s nápravou problémov reálneho sveta. Akademikmi aplikované nefunkčné teórie sú stále v kurze, a to aj napriek skutočnosti, že sa našli ekonómovia, ktorí presne predpovedali finančnú krízu, pretože ich práca je v rozpore s tým, čo sa zverejňuje v "dobrých" časopisoch. Ich názor je ale široko ignorovaný. Ekonómia je „poškodená“, a niet žiadneho vnútorného podnetu s tým niečo spraviť.
Pozrime sa na prezidentskú kampaň v USA. Mnoho Američanov je naštvaných, ako voľby dopadli. Ale napriek všetkým tým osobným útokom, sa obaja kandidáti v niečom zhodli. Jedným z kľúčových problémov, ktorým krajina čelí, je ekonomická stagnácia. Stredná trieda trpí, dlh súkromného sektora klesá, príjmy v štátnej správe stagnujú. Čo sa stalo s desaťročiami povojnového rastu, kedy každý mohol bezpečne predpokladať, že sa bude mať lepšie než sa mali jeho rodičia?
Dôsledky súčasných ekonomických ťažkostí ďaleko presahujú naše hranice. Mnoho politických a sociálnych súbojov spája nedostatok ekonomických príležitostí. Pre ľudí, ktorí nie sú hladní, zmätení a nemusia sa strachovať, je oveľa jednoduchšie robiť kompromisy a spolupracovať.
Vinu ale netreba hľadať v triede bohatých. Nie sú to korporácie, Čína, ilumináti, či al-Kájda. Je to ekonomika ako disciplína. Nesprávne názory napáchali aspoň toľko škôd ako zlé úmysly. Desaťročia chybnej politiky kriticky oslabilo jadro našej ekonomiky. Rovnako ako po Veľkej depresii, máme schopnosť vyriešiť tieto problémy prakticky počas noci. Ale chýba nám niečo podstatné. Teória, na základe ktorej by sme smerovali naše kroky.
Ľudia zodpovední za národné hospodárske politiky sú ekonómovia. Donald Trump môže predložiť iný plán ako Hillary Clintonová, ale obaja si vyberajú z rovnakej skupiny. Pozrite sa kto sú členovia Rady ekonomických poradcov alebo Federálneho rezervného systému. Veľkú časť tvoria profesori z najprestížnejších univerzít. Trávia nespočetné hodiny čítaním analýz druhých, vytváraním modelov a publikovaním. Kto iný by nám mal povedať, ako ozdraviť ekonomiku?
1. Ako hovoria ekonómovia
Ekonomika, ako akademická disciplína, sa objavila niekedy v 18. storočí. V tom čase už ekonómovia prestali písať pre tvorcov politík, a širokú verejnosť a začali publikovať vo svojom kruhu. Jazyk sa stal čoraz viac špecifický. Už im nikto nemohol nazerať cez rameno a povedať: "Hej, no tak počkaj, to predsa nedáva žiaden zmysel!" Ak nie ste ekonóm, je veľmi ťažké rozlúštiť, o čom ekonómovia hovoria. Veľa ekonómov publikuje v recenzovaných vedeckých časopisoch. Strávia mesiace, možno roky, písaním odborných článkov. Miera zamietnutia takýchto článkov sa pohybuje na úrovni 75 %. To ale nebráni tomu, aby odoslali svoj článok inde. Nečudo, veď v prípade, že vedec nemá dostatok citácií a publikácií, dostane padáka. Každý ekonóm sa snaží publikovať, ale ani fantasticky úspešná kariéra neznamená, že sa im podarí napísať niečo zrozumiteľné pre tvorcov politiky, podnikateľov, alebo spotrebiteľov. Navyše, na rozdiel od povedzme inžinierov, nedostávajú priamu spätnú väzbu od tých, ktorí sa riadi ich zásadami.
2. Ako rozmýšľajú ekonómovia
Ekonómovia musieť zapôsobiť na ostatných ekonómov, ale preukázanie odvahy vo svojej podstate nie je prípustné. Kto iný by mal vyhodnotiť nové a inovatívne nápady ak nie tí, ktorí zasvätili svoju kariéru snaženiu pochopiť otázku, čo spôsobuje infláciu alebo nezamestnanosť? Brzdou je, že sa tieto príliš nové alebo inovatívne články nedostanú do "správnych časopisov. Buď sa zhodnete s ostatnými, alebo si môžete začať písať životopis. Najbežnejšie sú citácie. Čím viac autorov cituje vašu prácu, ktorá vyšla v určitom časopise, tým lepšie. Je to skreslené, ako sa vytvára pozitívna spätná väzba. Výsledkom je, že sa všetci zúfalo snažia vyzerať lepšie než ostatní. Inovatívny výskum sa dostáva do úzadia. Ak má niektorý myšlienkový smer dominantnú pozíciu, je potrebná sa ho držať. A tak sa všetci snažia publikovať v rovnakých časopisoch, a aj keď sa dokonca priklonia k inému smeru, je nepravdepodobné, že by sa ním vydali.
3. Ekonómovia hlavného prúdu majú správne teórie
Ekonómovia úzkoprso stagnujú v určitom okruhu tém a teórií, ktoré sú vyžadované hierarchiou časopisov. Ostatné myšlienkové oblastí a štúdie sú ekonomickou obdobou alchýmie.V ekonómii ale existuje oveľa širšia škála prístupov, než len uznávaný neoklasicizmus. Z každého sa dá prevziať niečo unikátne a užitočné. To ale neznamená, že musia byť správne, ale nemôžeme hovoriť, že výhradne neoklasicizmus má monopol na pravdu. V skutočnosti, keď sa pozrieme na to, kto dokázal správne predpovedať finančnú krízu, je vlastne celkom jasné, že uprednostňoval iný prístup, keďže prominentní ekonómovia hlavného prúdu vyhlasovali, že predsa nikto nemohol vedieť, že niečo také nastane. To ale platí len vtedy, ak by sme z hry vylúčili všetky disciplíny netradičných myšlienkových smerov. V skutočnosti celý rad ekonómov správne predvídal príchod kolapsu, vedel definovať jeho príčiny aj načasovanie. Tí ale nepoužívajú čajové lístky na veštenie ani nepočúvajú šepot tajomných hlasov. Dokázali uviesť skutočný ekonomický model na podporu svojho tvrdenia, poukázali na špecifickú sadu síl, ktoré naozaj v skutočnosti viedli ku kríze, pričom vypočítali aj to, kedy nastane. Mimochodom, časopis, v ktorom je táto štúdia publikovaná, je zaradený 674 mieste, preto sa dá s istotou vyhlásiť, že ho priemerný ekonóm nikdy v rukách nedržal. Ak Paul Krugman nevedel, že niečo také nastane, ešte to neznamená, že to ani iní nevedeli.
4. Nefunkčné teórie vznikli príbuzenským krížením
Makroekonómovia pracujú s predpokladom, že ekonomika má tendenciu automaticky dospieť k plnej zamestnanosti ak jej nestoja v ceste žiadne prekážky. Nie je nijako zvlášť dôležité modelovať finančný sektor s tým, že zmeny v množstve peňazí môžu ovplyvniť úrokové sadzby. Tieto tvrdenia ale znejú smiešne. Bývalý predseda Rady ekonomických poradcov tvrdí, že rovnako ako v prípade načasovania hospodárskych cyklov bez pravidelnosti, neexistuje žiadny dôvod, prečo by cykly mali vôbec nastať. Medzi ekonómami prevažuje názor, že existuje miera ekonomickej aktivity, často označovaná ako plná zamestnanosť, na ktorej by ekonomika mohla zostať navždy. Ale potom prečo nikto z nich nedokázal predpovedať finančnú krízu?
Podľa ich názoru všetko, čo potrebujeme urobiť, je sedieť a nechať ekonomiku, nech sa o seba postará sama. Niektoré makromodely dokonca počítajú s tým, že nezamestnanosť je vlastne dobrovoľná. To isté platí o monetarizme. Ich modely hovoria, že veľká hospodárska kríza vznikla z jednoduchej voľby, že ľudia už viac nechceli pracovať. Existuje tiež Neoklasicistická teória, ktorá predpokladá, že v mysli každého človeka, niekde v pozadí, je perfektný model makroekonómie. Preto vládna politika nemôže mať žiaden vplyv, všetci dokážeme predvídať jej účinky a podľa toho zmeniť svoje správanie. A to sú prosím pekne populárne pohľady, nie nejaké okrajové teórie. Tie okrajové totiž dokázali predpovedať finančnú krízu!
5. Nefunkčné teórie tu budú na vždy
Bežné makroekonomické modely sú nanič. Nie je to len názor kritiky, ale mnohých zástupcov neoklasickej ekonómie v širších medziach. Predpokladajú, že pre riešenie kľúčových problémov, ako je nezamestnanosť, a ich dôsledkov, naozaj nepotrebujeme analýzy pre riešenie niečoho tak chaotického, ako sú finančné systémy. Tak to ale nie je. Bohužiaľ, starostlivo skonštruované, zložité a vnútorne konzistentné modely založené na falošných predpokladoch dokážu dospieť k nesprávnym záverom rovnako, ako jednoduchý, priamočiary model založený na nesprávnych premisách. Len to jednoducho trvá dlhšie a je náročnejšie zistiť, čo sa stalo.
Nič sa nezmení, pokiaľ podpora ekonómov bude závisieť na rozhodnutiach redakčnej rady ako rozhodcovského súdu, či sa práce budú publikovať, alebo nie. Ak budú ekonómovia rozhodovať o svojich kolegoch, či sú ich teórie použiteľné v reálnom svete, alebo nie. Ak tieto odborné top-časopisy nebú trvať na publikovaní relevantnejších makro modelov, nepríde žiaden podnet k zmene. A to sa zdá byť presne to, čo práve deje.
Autorom je Dr. John T. Harvey, profesor ekonómie na Texaskej kresťanskej univerzite.
