Počas vlády V. Mečiara v rokoch 1994 - 1998 sa na Slovensku výrazným spôsobom preplietla ekonomika s politikou, čo v praxi znamenalo rozdelenie straníckych vplyvov vtedajšej koalície na vtedy ešte štátne a pološtátne banky, čoho hlavným produktom bolo poskytovanie úverov podľa straníckych a politických kritérií. Tým vznikal na Slovensku bankový sektor charakteristický úspešnými malými a strednými bankami vlastnenými predovšetkým zahraničnými subjektmi, ktoré sa riadili pri riadení rizika ekonomickou logikou, a na druhej strane veľkými štátnymi bankami, v ktorých sa kumulovali nedobytné úvery poskytované hlavne na politické objednávky.
Podľa Čiernej knihy vlády M. Dzurinda na konci tretieho kvartálu 1998 podiel klasifikovaných úverov v úverovom portfóliu štátom kontrolovaných bánk dosiahol 42,6 % a v celom bankovom sektore dosiahol 34,0 %. Podľa materiálu bolo alarmujúce hlavne tempo nárastu nekrytej predpokladanej straty, ktoré súviselo hlavne s očakávaným zhoršením stavu podnikového sektora a jeho úverovej kvality.
Vtedajší stav slovenského bankového sektora asi najviac vystihol mesačník Business Central Europe z júla 1996, ktorý napísal, že „ak niekto pochybuje o škodách, ktoré politika prináša bankovníctvu, nech sa pozrie na Slovensko“. Vykalkulovaná cena za tieto škody predstavuje vyše 105 mld. Sk (asi 18 500 Sk na jedného obyvateľa Slovenska vrátane detí), čo je objem odsunutých nesplatených úverov, ktorých dlžníci sú v prevažnej miere v úpadku alebo už neexistujú.
V rámci programu stabilizácie a reštrukturalizácie bankového sektora vláda vzídená z volieb na jeseň 1998 prijala v máji 1999 Koncepciu reštrukturalizácie a privatizácie bankového sektora, podľa ktorej sa prípravné práce na privatizáciu bánk mali začať v júni a do konca roku 2000 mal byť proces privatizácie ukončený. Materiál sa týkal Investičnej a rozvojovej banky, Banky Slovakia, Všeobecnej úverovej banky a Slovenskej sporiteľne.
Podľa Programu reštrukturalizácie vybraných bánk a reštrukturalizácie podnikového sektora je/bolo cieľom reštrukturalizácie to, aby v čase privatizácie dosahovali banky 8-percentnú kapitálovú primeranosť a v portfóliu nemali viac ako 20 % klasifikovaných úverov. Obludnosť stavu dokladujú aj fakty, ktoré hovoria, že v najväčších bankách Slovenska SLSP a VÚB dosahovali podiel zlých úverov na celkovom úverovom portfóliu vyše 50 %, čo znamenalo, že z každej poskytnutej koruny úveru viac ako 50 halierov už banky neuvideli.
Ešte pred samotným „odsunom“ zlých úverov zo spomínaných bánk poskytla NBS 18,9 mld. Sk štátnemu rozpočtu, ktoré banka získala z oslabenia koruny a precenenia devízových rezerv. Štát z takto získaných peňazí zvýšil základné imanie v SLSP, vo VÚB a v SP. Tie uložili 11 mld. Sk ako depozit v IRB, ktorá takto splatila svoj dlh voči Národnej banke Slovenska za nútenú správu a dotovanie jej neprerušenej činnosti.
V druhej fáze sa presúvali zlé úvery z VÚB, zo SLSP a z IRB do Konsolidačnej banky, a. s. a Slovenskej konsolidačnej, a. s., pričom aj presunuté úvery do Konsolidačnej banky mali nakoniec zakotviť v Slovenskej konsolidačnej. V prvej vlne z decembra 1999 a v druhej vlne z júna 2000 boli presunutú úvery celkovo za 108,3 mld. Sk, z čoho 3,3 mld. Sk predstavovala provízia. Celkové fiskálne náklady dosiahli 123,9 mld. Sk.
Týmto zvýšením kapitálu a odsunom časti klasifikovaných pohľadávok sa kapitálovú primeranosť v reštrukturalizovaných bankách podarilo dostať na 9 % a podiel zlých úverov v portfóliách bánk sa po prvej vlne znížil zo 47 % na 25 % a po druhej vlne pod 20 %.
Odsunuté úvery boli nahradené v portfóliách bánk emisiami štátnych dlhopisov. Reštrukturalizačné dlhopisy neboli vydané štandardným aukčným spôsobom, ale boli priamo pridelené do Konsolidačnej banky a Slovenskej konsolidačnej, ktoré nimi zaplatili bankám za kúpené zlé úvery. Dlhopisy boli emitované v troch rôznych splatnostiach ako päťročné, sedemročné a desaťročné, pričom len päťročné niesli fixný kupón 8 % p. a. Kupón zvyšných splatností bol stanovený pohyblivo v závislosti od priemeru šesťmesačného BRIBOR-u za predchádzajúci štvrťrok, čo v čase prvej etapy emisie znamenalo kupón 7,88 % p. a.
Verejná obchodovateľnosť reštrukturalizačných dlhopisov bola obmedzená do momentu vstupu investorov do bánk. Vzniknutá pohľadávka štátu voči Slovenskej konsolidačnej a Konsolidačnej banke bola použitá na zvýšenie ich základného imania.
| |||||||||||||||||||||||||||||
