oPeniazoch.sk, Aeon Foto: thinkstock
Do roku 2010 bude postupne škrtať každý. Krátko po finančnej kríze v roku 2008, najmä v Európe, sa preberalo, že stimulácie už nedokážu urobiť nič, a nastal čas, aby si všetci utiahli opasky. Príkladom šli vlády, znižovaním verejných výdavkov.
Logika úsporných opatrení hovorí, že "trhu" sa nepáčil vzniknutý dlh, keď štáty po celom svete musia zachraňovať a rekapitalizovať svoje bankové systémy. Nie je prekvapením, že v dôsledku spomalenia ekonomiky daňové príjmy poklesli a štátne výdavky vzrástli. A to, čo kedysi tvorilo súkromné dlhy v súvahách bánk, sa stalo dlhom verejným, v súvahách štátov. Tento neľútostný stav dohnal politikov aj podnikateľov k argumentom, že štát musí prijať opatrenia na obnovenie "podnikateľskej dôvery," čo je zrejme vždy a všade sprevádzané škrtom vládnych výdavkov.
Vlády škrtali, a verejný dlh rástol. Ekonomike sa dostalo menej a čím viac sa škrtalo, tým pomalšie rástli. "Víla dôvera", ako tento očakávaný efekt nazval Paul Krugman, sa jednoducho neukázala. Ale prečo?
Dôvod je jednoduchý. Je prekvapujúce, že si niekto mohol myslieť, že nastane niečo iné. Predstavte si ekonomiku ako súčet čitateľa a menovateľa. Vezmime si celkový dlh = 100 a doplňme ho do čitateľa. Hrubý domáci produkt, HDP= 100 a vložíme ho do menovateľa. Získali sme celkový dlh k HDP =100 Ak máte znížiť celkové výdavky o 20 % na obnovenie "dôvery", ekonomika je "vyvážená" na 100/80. To znamená, že pomer dlhu k HDP krajiny jednoducho vzrástol na 120 %, to všetko bez toho, že by vláda vygenerovala jediný cent vo forme nového dlhu.
Stručne povedané, škrty výdavkov v recesii dusia ekonomiku. Koniec koncov, ak vládni zamestnanci prídu o svoje zamestnania alebo príjmy, bude mať ich správanie sa rovnaký účinok ako pri pracovníkoch v súkromnom sektore. Prestanú nakupovať. Takže dlh stúpa, pretože ekonomika sa scvrkáva ďalej. Štáty na novú situáciu reagovali tým, že pristúpili ďalšiemu zníženiu výdavkov. Cyklus pokračuje.
Spoločná mena medzi rôznymi krajinami celý problém iba zhoršuje. Škrty v jednom sa odrazia mnohých ďalších štátoch. V roku 2008 verejný dlh eurozóny, ako podiel na ekonomike, vrátane márnotratných Grékov, dosiahol v priemere okolo 65 % HDP. Nasledujúce rozpočtové škrty a menová politika uťahovania, (Európska centrálna banka dvakrát dvihla úrokové sadzby v roku 2011) spôsobili, že dlh verejnej správy do roku 2014 vzrástol na 92 % HDP.
Grécko je dieťaťom tohto "efektu menovateľa." Pod záštitou "výpomoci" od MMF a EÚ, Grécko znížilo svoje výdavky o viac ako 20 % HDP. V konečnej spotrebe stratilo takmer 30 %. Napriek tomu jeho dlh vzrástol z 103 % v roku 2006 na viac ako 180 % do roku 2014. Odkedy sa pristúpilo ku škrtom to predstavuje nárast dlhu o 57 %.
Pozrime sa aj na druhú časť otázky, ako pomôže zničenie tretiny ekonomiky obnoveniu dôvery spotrebiteľov a firiem? Nijak, pokiaľ nie ste veriteľom. Tým sme sa dostali do bodu, kedy nastupuje politika.
Ak ste držiteľom vládneho dlhu (veriteľ), tri veci znižujú hodnotu vášho majetku:
– ak miera inflácie stúpne nad úrokové sadzby vášho dlhopisu
– ak sa referenčný výmenný kurz pohybuje proti vám, dlhopis stráca hodnotu tak ako klesá mena
– ak nastane default a vláda vám vezme vaše peniaze.
V pokrízovom svete sa do obehu dostávajú cez hlavné centrálne banky bilióny dolárov. V rozvinutom svete už nie je takmer žiadna inflácia, nikde. Devízové kurzy (čiastočne účinky Brexitu), sú pomerne stabilné a nakoniec pohyb proti sebe je len relatívny, tu sa niet čoho obávať. V prípade, že krajinu, ktorej dlh držíte, čakajú voľby a verejnosť sa odváži zahlasovať proti ďalším rozpočtovým škrtom, Európska centrálna banka vypne svoj bankový systém, aby zrevidovala svoje kroky. Niečo také sme videli v prípade Grécka v lete roku 2015.
V tomto svete, v našom súčasnom svete, veritelia dostanú zaplatené a dlžníci zostanú vyžmýkaní. Rozpočty budú znížené, aby sme sa ubezpečili, že držitelia dlhopisov získajú svoje peniaze. A vo vysoko zadlženom svete, úsporné opatrenia, onehdy zavedené ako "núdzové" na záchranu ekonomiky, upravia smer fiškálnej lode a stanú sa z nich opatrenia trvalé.
Vráťme sa k veľkému skoku verejného dlhu, ku ktorému došlo, keď vlády, teda ľudia, začali zachraňovať banky. Dlh nebol a nie je príťažou. Je to trochu zložitejšie, ale verejný dlh je vlastne výhodou. Dokonca aj pri dnešných nízkych úrokových sadzbách ešte dokáže úročiť a uchovávať hodnotu. Nikto nie je nútený investovať do verejného dlhu, ale zakaždým, keď sú vydávané dlhopisy, objavia sa investori vykúpia ich. Podľa trhových kritérií je verejný dlh veľká investícia.
Ale kto to zaplatí? No predsa daňovník. Všeobecnejšie povedané, tí, ktorí prispievajú k zaplateniu dlhov tým, že nenakupujú vládne služby, ktoré sa neskôr škrtnú. V podstate vo väčšine krajín to znamená, že spodných 70 % prerozdelenia príjmov tvoria náklady na platby za verejný dlh.
Počas posledných 25 rokov sme svedkami chronicky nízkeho rastu miezd, až 70 % populácie zvýšilo svoju osobnú zadlženosť. V ekonomike deformovanej škrtmi sú to tí, čo platia za veci dvakrát. Kvôli stagnujúcim, či klesajúcim mzdám majú aj masívne súkromné dlhy, ktoré sa nahromadili aj vďaka životu v krajine s vysokým verejným dlhom.
Na druhej strane sú tí, ktorých majetok sa použil na verejný dlh. Investovali svoje bohatstvo a teraz držia všetok dlh. "Všetok dlh" ktorý im zarába peniaze. Týchto investorov netrápi pokles verejných výdavkov. Vzhľadom k tomu, že sú čistými veriteľmi, osobný dlh pre nich nepredstavuje problém.
Výsledkom je situácia, v ktorej sa ocitáme. Zlá rovnováha. Tí, ktorí si nemôžu dovoliť platiť, a nezarábajú dosť, sú vyzvaní na zaplatenie najväčšej čiastky pri obsluhe dlhu, z ktorého nemajú a nebudú mať prospech. Tí, ktorí môžu zaplatiť, lebo zarábajú, prispievajú najmenej a najviac ťažia z "celkového dlhu."
Pri pohľade na všetky volebné politiky v súčasnosti v USA, Veľkej Británii, Taliansku, Španielsku aj inde, vidíme základnú politickú ekonómiu. Je to veriteľ / dlžník, pričom veritelia majú v ruke bič. Avšak čím viac sa plieska bičom, tým viac rastie odpor voči úsporným opatreniam, vo všetkých podobách a sile. Donald Trump, Jeremy Corbyn, Marine Le Penová, Pablo Iglesias. Ľavičiar, či pravičiar, všetci sú na koni, ak ide o hnev dlžníka proti sile veriteľa. Nakoniec sa to prezentuje ako hnev proti, "obchodu" alebo "elitám" alebo samotnej "EÚ". Ale čo sa pod týmto všetkým skrýva je politika dlhu. Politika "nového normálu".
Nie je to o úrokovej sadzbe ani o anemizačnom tempe rastu. To sú dôsledky úsporných opatrení, nie jeho príčiny. Nová norma je nová politika dlžníka a veriteľa. Je tu a zostane tu. Ako sme už mali možnosť sa presvedčiť, je to čokoľvek, ale rozhodne nie normálne.
