Na vlastnej koži: Investičný bankár si vyskúšal život v biede, horko zaplakal

, Scroll.in Foto: thinkstock;SITA/AP

Zárobok vo výške sto indických rupií (1,37 eura) vám riadne zúži okruh života. Nemôžete si dovoliť nikam cestovať, vyjde vám len asi päť kilometrov za deň autobusom. Ak by ste potrebovali dochádzať ďalej, tak jedine pešo.

Tushar je synom policajta v Harijána, študoval na University of Pennsylvania a pracoval tri roky ako investičný bankár v Spojených štátoch amerických aj v Singapúre. Druhý chlapík, Matt,  sa do USA presťahoval ako tínedžer so svojimi rodičmi, študoval na MIT. Obaja sa z rôznych dôvodov rozhodli vrátiť sa do Indie a pripojiť sa k UID projektu v Bangalore. Vrátili sa do Indie v nádeji, že by dokázali pomôcť svojej krajine.

"Pokúsme sa pochopiť, priemerného Inda, tým, že sa pokúsime vyžiť z priemerného príjmu," navrhol Tushar. Matta táto myšlienka okamžite zaujala. Pustili sa spoločne prepočítavať, ako vyzerá priemerný život v Indii.

Priemerný indický národný dôchodok dosahuje 4500 rupií mesačne (61,80 eura). To je 150 na deň. Všeobecne ide asi tretina z príjmov na nájom. Bez nájomného im zostáva asi 100 rupií na deň. Uvedomili si, že sa dopracovali iba k priemeru, aby boli chudobní, museli by mať ešte menší príjem. Sedemdesiat percent Indov žije z menej než je tento priemer.

Mladí muži sa presťahoval do malého bytu, veľa vecí sa pre nich razom zmenilo. Najviac času im zabralo denné plánovanie a organizovanie toho, ako sa budú stravovať. Kupovať si jedlo vonku neprichádzalo do úvahy, navyše  sieť Dhaba je príliš drahá. Mlieko a jogurty sú tiež drahé, preto ich nakupovali len striedmo, mäso museli úplne vyradiť z jedálnička, podobne aj polotovary, alebo chlieb. Žiadne ghí ani maslo, len trocha rafinovaného oleja. Obaja sú pritom vášniví kuchári. Zistili, že sójové nugety sú cenovo dostupné a bohaté na proteíny, naštudovali si preto množstvo receptov. Aj sušienky boli celkom lacné: dvadsaťpäť paisa za dvadsaťsedem kalórií! Dezert vo forme vyprážaných banánov spojených sušienkami predstavovalo potešenie na každý deň.

S energiami to bolo tiež náročné. Elektrinu si mohli dovoliť len päť až šesť hodín denne, preto svietili len v nutných prípadoch. Elektrinu prioritne potrebovali na nabíjanie mobilných telefónov a počítačov. Sporenie sa podpísalo aj pod hygienu, jedno mydlo rozrezané na polovičku. Denno denne sa stretávali s tovarom, či službami, ktoré si jednoducho nemohli dovoliť.

Avšak, stále mali pred sebou ďalšiu výzvu, dokázať žiť za 32 rupií (0,44 eur) na deň čo je oficiálna hranica chudoby. Avšak len pre mestá. Na dedinách to je ešte menej, hranica chudoby začína na 26 rupiách na deň (0,36 eur). 18 rupií na deň, je hranica, ktorá sa akceptuje ako krátkodobá chudoba (0,25 eura).

Tushar s Mattom sa rozhodli presťahovať do Mattovej rodnej dediny a žiť za 26 rupiína deň. Na jedálničku zostala len ryža, hľuzy a banány. Pili čierny čaj. O vyváženej strave nemohlo byť ani reči. Zistili, že o jedle premýšľajú po celý deň. Po svojich zdolávali dlhé vzdialenosti, ušetrené peniaze minuli na mydlo, aby si mohli oprať oblečenie. Nemohli si dovoliť komunikáciu cez mobilné  telefóny a cez internet. Úplná  katastrofa by nastala, ak by niektorý z nich ochorel. Pre týchto dvadsaťšesťročných mladíkov znamenali skúsenosti s oficiálnou hranicou chudoby viac než trýznenie.

Všetko v rámci experimentu zdokumentovali. Svojim priateľom na záver napísali list. "Kiež by sme vám mohli povedať, že sme radi, že sa môžem vrátiť k svojim „normálnym" životom. Kiež by sme mohli povedať, že naše honosná slávnostná hostina pred dvoma dňami pri príležitosti skončenia experimentu bola výnimočná. Áno, pravdepodobne to bolo jedno z najlepších jedál, aké sme kedy mali, pripravené s veľkým množstvom lásky od našich hostiteľov. Avšak, každé sústo bolo smutnou pripomienkou tvrdej reality, že existuje 400 miliónov ľudí v našej krajine, pre ktorých takéto  jedlo zostane snom ešte nejaký čas. My už môžeme prejsť k nášmu pohodlnému životu, kdežto oni zostávajú na bojisku o prežitie. Musia prijímať ťažké rozhodnutia, kde a ako ušetriť. Život kde sloboda znamená málo a hlad veľa…

Začíname sa zamýšľať  nad všetkým tým míňaním peňazí, na väčšinu vecí. Naozaj potrebujeme toľko produktov na vlasy, alebo značkové parfumy? Je stolovanie v drahých reštauráciách nutným scenárom pre naplnenie predstavy o šťastne strávenom víkende? Zaslúžime si  všetko to bohatstvo, čo nás obklopuje? Máme jednoducho to šťastie, že sme sa narodili do okolností, ktoré nám umožnili zariadiť si život v pohodlí? Čo robia všetci tí ostatní, ktorí si nezaslúžili mnohé z týchto hmotných statkov (ktoré mnohí z nás považujú za niečo potrebné), alebo, čo je dôležitejšie, nástroje pre rozvoj osobnosti (vzdelávanie) alebo pud sebazáchovy (zdravotná starostlivosť)?

Nevieme dať  odpovede na tieto otázky. Ale vieme, že máme pocit viny. Vina, ktorá je ešte umocnená láskou a štedrosťou aká sa nám dostala od ľudí, ktorí žijú na druhej strane, a to napriek ich tvrdému životu. Možno sme s nimi zaobchádzali ako cudzinci, ktorí prichádzajú z iného
sveta, ale oni určite takýto prístup nevolili…"

Podčiarknuté a sčítané. Aké ponaučenie si odniesli títo dvaja priatelia z ich krátkeho stretu s chudobou? Že hlad môže spôsobovať zlosť. Preto je potravinový zákon zásadný, ten zaručí dostatočnú výživu pre všetkých. Že chudoba neumožňuje realizovať ani len skromné sny. A predovšetkým, hlavne z Mattových slov vyplývajúce, že empatia je zásadnou pre demokraciu.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy