oPeniazoch.sk, Cafe Hayek Foto: thinkstock
Kedysi dávno vládol krajine menom Tyrantia zlý kráľ, ktorému spôsobovalo intenzívne potešenie to, ak mohol spôsoboval bolesť a utrpenie tým najchudobnejším zástupcom pospolitého ľudu v jeho krajine.
– "Ha, ha, ha!" zasmial sa zlý kráľ v jednu prebdenú noc povedľa svojej o nič menej horšej ženy, "práve som vymyslel vynikajúci plán ako spôsobiť chudobným ešte viac zbytočného utrpenia!"
– "V čom tkvie, môj najdrahší najodpornejší pane," žiadala kráľovná so zlovestným úsmevom na perách, "ten váš nový geniálny plán?"
Kráľ sa opäť pousmial a pomädlil si drsné, zvráskavené a spotené ruky.
– "Nariadim, aby sa zdvihla cena chleba tak vysoko, že tí najchudobnejší z mojich ľudí si ho nebudú môcť kúpiť. Zostanú bez chleba! Mnoho chudobných ľudí bude vyhladovených na smrť!"
– "Ach, môj odporný najvyšší pane! Ste vy ale zlý génius!" Uvítala jeho nápad kráľovná s nefalšovanou radosťou.
Hádam ste neprehliadli skutočnosť, že panovníci z rozprávkového úryvku boli veľmi zlí ľudia. Mali v úmysle ublížiť iným pre nič iné, než že z dôvodu, že im to prinášalo potešenie. A svoj úmysel v tomto prípade pretavili do požadovaného výsledku: umelo zvýšená cena chleba skutočne spôsobila, že mnoho najchudobnejších ľudí v Tyrantii trpelo hladom. Napriek všetkej tej podlosti, kráľ a kráľovná správne pochopili základy ekonomiky.
Zlí kráľ a kráľovná zistili, že ekonomika im pomôže vyhladovať svoj ľud. Najmä však správne pochopili, že výmena medzi poľnohospodárom a pekárom sa jednoducho neuskutoční, ak pestovateľ obilia neponúkne za bochník chleba pekárovi aspoň toľko, na koľko si ho pekár cení. Monštruózni monarchovia tiež pochopili, že ak bude pekár požadovať od poľnohospodára čo najviac za svoj bochník chleba, konkurencia zo strany početných súrodencov a bratrancov pekára ho donúti, aby poľnohospodárovi svoj bochník chleba dal, výmenou za poľnohospodárov súhlas, že pekárovu požiadavku vykompenzuje obilím.
Nemilosrdní vládcovia zároveň pochopili, že zdroje pestovateľa sú obmedzené. Dokážu dpestovať len toľko obilnín, koľko vymenia za chlieb. V prípade, že poľnohospodár vie ponúknuť pekárovi za bochník chleba menej než pekár žiada, obchod sa neuskutoční a poľnohospodár bochník chleba nedostane. Poľnohospodár teda potrebuje viac obilia, ale nemá ho. Nedokáže si ho vycucať z prsta.
A keďže títo hrozní tyrani pochopili všetko vyššie uvedené, dospeli k správnemu záveru, že v prípade, ak dajú pokyn drábom, že pekári nesmú po celej krajine znížiť cenu chleba pod určené minimum, niektorí chudobnejší poľnohospodári si ho nebudú môcť kúpiť. A to aj napriek tomu, že by pekárov dokázali presvedčiť, aby akceptovali aj nižšie ceny spolu s kompenzáciou, ako je vladárom nadiktovaná minimálna cena chleba.
Je to dosť zrozumiteľne napísané? Zrejme nie pre všetkých. Hlavne tých, čo obhajujú minimálnu mzdu ako prostriedok pre zvýšenie príjmu všetkých pracovníkov s nízkou kvalifikáciou. Im s najväčšou pravdepodobnosťou vyššie uvedené hovoriť nič nebude.
Pracovníci s nižšou kvalifikáciou sú tí, koho označujeme v príbehu za poľnohospodárov. Zamestnávatelia sú pekári. Pracovníci s nízkou kvalifikáciou majú záujem o výmenu so zamestnávateľmi a zamestnávatelia chcú výmenu s pracovníkmi s nízkou kvalifikáciou. Pracovníci s nízkou kvalifikáciou ponúkajú to, čo majú (prácovnú silu) a chcú dostávať na oplátku to, čo môžu ponúknuť zamestnávatelia (plat, kúpna sila v podobe peňazí, a tiež pracovné skúsenosti).
Minimálna mzda hovorí, že ak sa pracovné skúsenosti u pracovníkov nepovažujú za požadované minimum, zamestnávatelia túto pracovnú príležitosť nemusia nakúpiť. Je to presne to, čo dokázal zbabelý diktátor vo vyššie uvedenom príbehu správne pochopiť, ale mnohí zástancovia minimálnej mzdy nie. Minimálna mzda umelo zvyšuje cenu, ktorú musia pracovníci zaplatiť na kúpu ekonomickej príležitosti. Prijatím minimálnej mzdy, štát diktuje každému zamestnancovi, že ak jeho aktuálne zručnosti nie sú tak bohaté, ako štát vyžaduje, teda nespĺňajú požadované minimum, môže od jeho nákupu zamestnávateľ odstúpiť. Tým pádom zamestnanec, ktorý nemá štátom požadované minimálne pracovné skúsenosti, nemôže získať minimálnu mzdu, ani si svoju pracovnú prax rozšíriť.
"Ak nemáte potrebné pracovné skúsenosti a zručnosti," hovorí štát pracovníkom "nedokážete si zarobiť ani získať pracovné skúsenosti. Ak vaše zručnosti klesnú pod hranicu toho, čo štát považuje za minimálne prijateľné, nemáte potrebné zručnosti na účasť v našej ekonomike."
Je to niečo, ako keď štát odkáže pracovníkom s nízkou kvalifikáciou, že "všetok príjem a skúsenosti sa rozdeľujú medzi pracovné miesta v našej ekonomike a ľudí, ktorí majú bohatšie skúsenosti a zručnosti než vy. Vy ste jednoducho v schopnostiach príliš slabí, aby ste mali možnosť dostať sa k týmto ekonomickým príležitostiam. Tieto príležitosti sú pre "vyvolených". Vy vyvolení nie ste a tak to aj zostane."
Napriek tomu sa vládni úradníci rozhodli v mnohých krajinách uzákoniť minimálnu mzdu – efektivitou asi urobili to isté, ako zlí vladári z rozprávky o strašných autokratoch. Kým tento kráľovský pár je vykresľovaný v negatívnom svetle, úradníci sú oslavovaní ako humánni a "progresívni "bojovníci za chudobných, nikto ich nepovažuje za zločincov hodných odsúdenia. Táto skutočnosť je ponurá.
Autorom je profesor ekonómie Donald Boudreaux, vedecký pracovník na George Mason University, bývalý prezident Foundation for Economic Education.
