Ekonómom, ktorý študuje šťastie: Čím častejšie okolie potvrdí, že ho máte, tým lepšie sa budete mať

, quartz Foto: thinkstock

Šťastie praje pripraveným. Mnoho ľudí súhlasne prikývne, že šťastie skutočne zohralo nemalú úlohu pri dosiahnutí cieľa, iní radšej pripisujú svoje úspechy vlastnému talentu a tvrdej práci. V zúriacom konkurenčnom boji je ale takmer nemožné, aby ste sa vypracovali až na vrchol bez toho, aby ste počas tejto strastiplnej cesty nemali ani štipku šťastia.

Kariérny postup je typicky založený na tisíckach drobných krokov, z ktorých každý závisý na tom, čo sa odohralo pred ním. Stačí jeden, zdanlivo bezvýznamná skutočnosť a vaša trajektória smerom k úspechu sa mierne odkloní. Kumulatívne účinky, aj drobných zmien niekde na počiatku, sa dokážu transformovať do veľkolepých úspechov.

Jednou z mojich šťastných chvíľ bolo stretnutie s Edwardom M. Gramlichom, ktorý strávil rok ako hosťujúci člen katedry ekonómie súkromnej univerzity Cornell. V tom čase som ešte nepublikoval a žiadny z mojich starších kolegov neprejavoval veľký záujem o moju prácu. Môj osud na univerzite bol nahnutý. Edward bol ale iného názoru, niektoré z mojich myšlienok považoval za zaujímavé a povzbudil ma napísať článok. Krátko potom, čo som mu dal kópiu, prišiel do mojej kancelárie so skľúčeným výrazom v tvári. Oznámil mi, že redaktor časopisu, v ktorom sa mal môj článok zverejniť, práve zavolal s tým, že tento zámer sa ruší. Smola!

Nevyzeralo to dobre. Na truc som článok poslal do redakcie Econometrica, jedného z najprestížnejších časopisov o ekonomike. O necelé dva mesiace neskôr, som dostal akceptačný list od  editora bez nárokov na úpravy. Povzbudený týmto úspechom som článok ešte o niečo rozšíril a predložil ho inému poprednému časopisu. Súhlasné stanovisko od redakcie dorazilo len o pár týždňov neskôr, opäť bez potrebných zásahov do textu. Tieto dokumenty podporili zrod nových článkov, ktoré som rozposlal nasledujúce leto. Šlo to ako po masle, rýchlo som dostal akceptačné listy od ďalších troch redakcií ekonomických časopisov najvyššej úrovne. A čo je asi najpodstatnejšie, bez výhrad moje texty publikovali. 

Nebolo to tak vždy. Mal som za sebou desiatky prác, ktoré som už dávnejšie posielal redakciám, tie ich ale zamietli. Iba v niekoľkých prípadoch som dostal rozhodnutia pred uplynutím pol roka. Aj keď niektoré texty hneď nezmietli zo stola, redaktori vždy požadovali rozsiahle korekcie a nič vopred nesľubovali. Najskôr zmeny a potom zverejnenie, krok, ktorý posunul publikovanie najmenej o niekoľko mesiacov.

Som aj naďalej hrdý na niektoré z mojich prvých dokumentov, ale pevne verím, že tie novšie majú všeobecne vyššiu úroveň. Jediný prijateľný záver, aký z toho vyplýva je,  že môj úspech v publikovaní, mi vlastne  zabezpečil to, že som mohol zostať a naďalej pracovať na akademickej pôde Cornellu.

Prakticky každý kariérny postup v sebe zahŕňa to, čomu kognitívni psychológovia Amos Tversky a Daniel Kahneman hovoria spojený proces. Úspech nastáva po dlhom slede rôznych udalostí. "Aj keď každá z týchto udalostí veľmi pravdepodobne prinesie úspech, celková pravdepodobnosť úspechu môže byť pomerne nízka, ak je počet udalostí priveľký." Tversky a Kahneman dokázali, že ľudia majú tendenciu preceňovať pravdepodobnosť úspechu spojeného procesu.

Keď vidíme úspešný výsledok, predpokladáme, že to muselo prísť. Ale každý zo stoviek alebo tisícok rozhodnutí, ktoré prijímame počas nášho profesijného rastu, závisí na všetkých tých predchádzajúcich rozhodnutiach. Preto aj malé zmeny kurzu sa zvyčajne dokážu už čoskoro premeniť na konečný výsledok. 

Úspešní ľudia, ktorí si myslia, že za svoj úspech môžu vďačiť len sebe, sa takmer určite mýlia. Je to omyl, pretože si tým vyžadujú oveľa viac kreditu, než si v skutočnosti zaslúžia. A tým pádom robia ostatných menej atraktívnymi. Vyšší individuálny kredit je škodlivý z časti aj preto, že väčšina z najväčších ekonomických úspechov je výsledkom tímovej spolupráce. Takmer každý chce využívať výhody spolupráce s talentovanými spoluhráčmi. Ale pretože nadaní ľudia, ktorí navyše dokážu dobre spolupracovať, sú nedostatkovým tovarom, sú v pozícii, že si môžu vyberať kolegov do svojhu najbližšieho kruhu. Byť videný ako atraktívny člen tímu je obrovská ekonomická výhoda, ale je to status, ktorý dokáže zarobiť.

Aké vlastnosti má mať atraktívny kolega? Väčšina kultúr, najmä na Západe, požaduje osobné kvality, členovia úspešných tímov majú všeobecne tento predpoklad vo svojej povinnej výbave. Ale väčšina kultúr tiež uznáva, že ctižiadosť môže byť príťažou. Keď je túžba dostať sa dopredu príliš intenzívna, môže to viesť ľudí k tomu, aby svoje osobné záujmy uprednostnili pred záujmami tímu.

Dobrým príkladom je bývalý viceprezident Apple, Scott Forstall. Bol hlavným architektom operačného systému iOS, ktorý poháňa iPhone aj iPad, produkty, ktoré priniesli raketový rast tržieb pre firmu, aby sa z nej stala najziskovejšia spoločnosť v histórii. Bol to dlhoročný chránenec ikony a spoluzakladateľa Apple, Steve Jobsa, všeobecne uznávaný mimoriadny talent, inžinier často spomínaný ako budúci prvý muž na čele Apple. Ale len málo správ v tlači o ňom písalo, že je aj neobyčajne ambiciózny. Podľa agentúry Bloomberg Business ho niektorí spolupracovníci opísali ako niekoho, kto si  "bežne privlastňuje spoločné úspechy, ale neúspech dáva vyžrať celému kolektívu." V očiach svojich spoluhráčov to bol muž, ktorý si vážil sám seba viac, než by mal. Keď Forstalla v októbri 2012 prepustili, Tim Cook tento krok vysvetlil tým, že to bolo nevyhnutné pre zachovanie firemnej kultúry v oblasti spolupráce.

 Scott Forstall
Do akej miery niečia ochota uznať vaše šťastie dokáže ovplyvniť vašu atraktivitu ako spoluhráča?

Na preskúmanie tejto otázky som využil študentov. Poslal som im príbeh úspešného biotechnologického podnikateľa, kde som najskôr prvých 350 slov venoval vykresleniu podnikateľa, ako vysoko kompetentnej osoby, dokonca celkom sympatickej. Oba varianty sa líšili len vo svojich záverečných odsekoch. Vo verzii zdôrazňujúcej zručnosti, som sa zameral na úspech jeho spoločnosti, čo je predovšetkým dôsledkom zručnosti a tvrdej práce.

Vo verzii zdôrazňujúcej šťastie, som sa do vyzdvihovania zručností nepúšťal. Namiesto toho, som poznamenal, že jeho spoločnosť by ani zďaleka nebola tak úspešná, ak opomenieme niekoľko zábleskov vysloveného šťastia.

Jedna alebo druhá z týchto verzií bola on-line náhodne rozdaná medzi 300 účastníkov. Po určitom čase som respondentov požiadal, aby odpovedali na tri otázky:
– aká je pravdepodobnosť, že by zamestnali tohto úspešného podnikateľa,
– aká je pravdepodobnosť, že ide o typ človeka, ktorý dokáže oceniť láskavosť,
– aká je pravdepodobnosť, že z priateľstva s podnikateľom by vznikla pre vás nejaká príležitosť.

Tí, ktorí čítali verziu zameranú na šťastie, sa dokázali výraznejšie stotožniť s podnikateľom, než tí, ktorí čítajú verziu v ktorej sa zdôrazňovala mimoriadna zručnosť. Boli presvedčení, že by sa s ním dokázali spriateliť, a že by s väčšou pravdepodobnosťou ocenil láskavosť ostatných, čo naznačuje, že v konečnom dôsledku vykresľuje podnikateľa ako niekoho príťažlivého pre potenciálnych spoluhráčov. Tieto zistenia sú v súlade s konvenčným názorom, že skromnosť sa považuje za atraktívnu osobnostnú črtu.

Stručne povedané, je to často vo vašom vlastnom záujme, aby okolie uznalo úlohu šťastia vo vašom  úspechu, aj keby to malo byť len preto, že vás ľudia budú považovať za niekoho lepšieho. A tým, že vás budú považovať za atraktívnejšieho potenciálneho spoluhráča, dokážete viac prosperovať.

Autorom je Robert H. Frank, profesor ekonómie na Cornell University.

Súvisiace články

Aktuálne správy