oPeniazoch.sk, Bloomberg Foto: SITA/AP;thinkstock
Zúfalé časy si vyžadujú zúfalé opatrenia. Na základe tohto príslovia patrí Japonsko k najzúfalejším krajinám sveta. Dokonca už aj politici sa snažia podporiť rast a infláciu, guvernér Bank of Japan Haruhiko Kuroda sa preto dostáva pod čoraz väčší tlak. Musí sa postarať o rozšírenie už aj tak šialene voľnej menovej politiky. Nezostáva mu už veľa možností, dá sa povedať, že je nútený tlačiť úrokové sadzby ešte hlbšie do záporných hodnôt.
Kuroda patrí k zástancom politiky negatívnych sadzieb. Tvrdí, že táto stratégia je vlastne prevedenie ziskov z veľkých bánk do domácností, aby si mohli znížiť náklady na pôžičky. Dokáže povzbudzovať firmy, aby viac riskovali pri svojich investíciách. Kuroda v júni vyhlásil, že negatívne sadzby "majú pozitívny vplyv na reálnu ekonomiku."
Stále však existuje dostatok náznakov, že záporným sadzbám sa nedarí dosiahnuť svoje hlavné ciele, urýchľovať rast a infláciu. A všeobecnejšie, vôbec to, že sa centrálni bankári uchýlili k negatívnym sadzbám, je signálom, nakoľko úzkoprsý a kontraproduktívny prístup k obnove globálneho rastu zvolili. Napriek optimistickým vyjadreniam šéfa BoJ, Japonsko kleslo v máji ešte hlbšie do deflácie. Medzinárodný menový fond zrazil svoju prognózu pre japonský rast HDP na rok 2016 na 0,5 percenta.
Možno, že politika negatívnych sadzieb v Japonsku potrebuje viac času, aby zafungovala. Možno, že japonské spoločnosti a spotrebitelia vidia, v akej zúfalej situácii sa Kuroda ocitol a veria, že úvery budú v nasledujúcich mesiacoch ešte lacnejšie.
Európska skúsenosť svedčí o niečom úplne inom. Aj napriek tomu, že Európska centrálna banka zaviedla záporné sadzby pred dvoma rokmi, rast v eurozóne sa spomaľuje. Do toho všetkého ešte Briti zahlasovali za opustenie únie. Nedá sa očakávať, že by inflácia mohla dosiahnuť úroveň požadovanú ECB. V júni bola na úrovni 0,1 percenta.
Je preto pravdepodobné, že celá stratégia je omyl. Účelom uvoľnenej menovej politiky je povzbudiť ekonomiku tým, že sa podporí úverovanie. To však predpokladá, že investori vidia zvučné ekonomické príležitosti, pre ktoré má zmysel sa zadlžiť. Zdá sa, že by sme márne hľadali japonský prístup. Aj napriek tomu, že výpožičné náklady a výnosy dlhopisov sa po zavedení záporných sadzieb prepadli, spoločnosti sa nehrnú, aby využili príležitosť. V prvom štvrťroku, podľa nedávnej správy Capital Economics, bankové úvery Japonska súkromnému sektoru rástli najpomalším tempom od roku 2014, zatiaľ čo množstvo firemných dlhopisov v obehu sa v skutočnosti znížilo.
Japonci, po tom všetkom, už majú svoj spravodlivý podiel na dlhu. Podľa údajov OECD dlh súkromného sektora predstavoval 243 percent HDP, pričom dlh domácností predstavovala 132 percent čistého disponibilného príjmu v roku 2014. Pre porovnanie v USA je to 198 a 114 percent. Japonské spoločnosti majú celkom pekné zásoby hotovosti, ak by chceli investovať. Podľa údajov Moody’s 255 miliárd dolárov v hotovosti na konci fiškálneho roku 2014, a to je až o 15 percent viac oproti predchádzajúcemu roku.
Rovnaký argument platí v celosvetovom meradle. Dlh vzrástol na celom svete od finančnej krízy v roku 2008. V Číne rast aj naďalej spomaľuje, aj keď množstvo nových úverov ekonomike pomohlo. Silne zadlžené spoločnosti, trpia v pomalom rastovom prostredí, potrebujú nové pôžičky, aby mohli jednoducho splatiť staré.
Súčasne politici ignorujú ďalšie nástroje na podporu rastu. Spotrebitelia by mohli zvýšiť dopyt, pokiaľ by ich príjmy a mzdy vzrástli. Spoločnosti môžu podporovať investície a vytvárať pracovné miesta aj použitím iných nástrojov ako je lacné úverovanie. Napriek tomu sa politici len pomaly púšťajú do experimentov s týmito vynikajúcimi možnosťami.
Napríklad v spomínanom Japonsku by ekonomike pomohla politika, ktorá zlepšuje stabilitu a blahobyt pre armádu zmluvných pracovníkov. Vo všeobecnosti títo pracovníci dostávajú nižšiu mzdu ako na plný úväzok, takže je pre nich ťažké kupovať si nehnuteľnosť na bývanie, zakladať rodiny a budovať si kariéru. Premiér Šinzó Abe nedávno predložil plán, ako prinútiť podniky, aby zmluvným zamestnancom platili rovnako ako by boli na plný úväzok. Je to určite krok vpred, ale nie natoľko, aby skresal tento dvojrýchlostný trh práce do jediného zdravého celku.
Alebo snáď by politici dokázali urobiť viac, aby pomohli týmto pracovníkom založiť si vlastné podniky a vytvárať viac pracovných miest. Podľa Ernst & Young malo vlani Japonsko úbohých 800 milión dolárov vo fondoch rizikového kapitálu. Pre porovnanie v USA to bolo 72 miliárd dolárov, ale dokonca aj v takej Indii mali 8 miliárd.
Rast v USA je pravdepodobne podmienený odstránením rozdielov v príjme. Ale kroky, ktoré by v tom mohli pomôcť, napríklad reforma daňového systému, ktorý nadmerne zaťažuje námezdných robotníkov, jednoducho nie sú na stole. Nejaká nádej na zlepšenie rozpadajúce sa infraštruktúry, ktorá by zdvihla rast, vytvorila pracovné miesta a znížila náklady na podnikanie, bola prerušená politickým kolapsom vo Washingtone.
Spoliehanie sa na centrálne banky je politicky jednoduchšie, než odštartovanie takýchto štrukturálnych reforiem. Neustále zúfalejšie finančné experimenty môžu narobiť viac škôd ako osohu. Po prvé, kvôli záporným sadzbám trpia práve tí, ktorí by mohli pomôcť oživiť ekonomiku. Tým sa účinne vykorení návratnosť investícií s pevným výnosom, Kuroda cez svoju predĺženú ruku trestá najmä dôchodcov a rodiny s priemernými príjmami, ktorí by chceli vidieť rásť svoje úspory bez príliš veľkého rizika. Nielen Japonci sú na tom biedne. V celosvetovom meradle dosiahla v júni veľkosť štátneho dlhu v pásme negatívnych výnosov 11,7 bilióna dolárov, uvádza ratingová agentúra Fitch.
Svetová ekonomika nebude naštartovaná k ozdravenie len samotným neortodoxným prístupom centrálneho bankovníctva. Áno, zúfalé časy si vyžadujú zúfalé opatrenia, ale nie tie, ktoré dostávame.
Autorom je Michael Schuman.
