oPeniazoch.sk, the conversation Foto: thinkstock
Priepasť medzi odbornou analýzu a verejnou mienkou sa prehlbuje zo dňa na deň. Vo Veľkej Británii sme boli svedkami varovania ekonomických odborníkov, že hlasovanie opustiť Európu by mohlo vyústiť do katastrofy. Napriek tomu väčšina občanov hlasovala pre odchod.
Globálna vedecká komunita neustále varuje pred katastrofálnym nebezpečenstvom klimatických zmien, čo však stále vníma časť laickej verejnosti ako podvod. V Spojených štátoch sa teší verejnej podpore Donald Trump, jeho osobu ale väčšina odborníkov vníma prinajmenšom ako spornú.
To sú len tri príklady stále viac sa rozširujúceho sa javu. Dobre informovaní odborníci predložia pohľad na tému, vychádzajúc z najlepších dostupných dôkazov, ale verejná mienka aj tak skočí na opačnú stranu. Prečo je to stále tak?
Jednou z možných odpovedí je, že široká verejnosť je jednoducho hlúpa. Aby sme to napísali prijateľnejšie, verejnosť nemá dostatočné IQ, dostatočné vzdelanie alebo správne informácie, aby presne odhadli, čo sú správne argumenty. Toto vysvetľuje, prečo nemôžu porozumieť odborníkom, ktorých názor ignorujú. Tak to ale nie je. Väčšina verejnosti má dostatok nestranných spravodajských informácií, aby si dokázala vytvoriť základné argumenty. Všeobecná úroveň vzdelania nikdy nebola vyššie a takmer všetky informácie sú ľahko dostupné pre každého, kto má pripojenie k internetu.
Druhá odpoveď je, že dôveru verejnosti v odborníkov klesá. Pri bližšom pohľade na dôkazy ale zbadáme, že tomu tak nie je. Ročný barometer dôvery ukazuje, že akademikom a odborníkom z odvetvia aj naďalej dôveruje 70 % verejnosti. To je porovnateľné s 43 % u riaditeľov a 38 % v prípade vládnych úradníkov.
Ak chceme zistiť skutočný dôvod, prečo ľudia majú tendenciu prehliadať názory odborníkov o dôležitých veciach, musíme sa pozrieť na to, ako verejnosť spracúva informácie. V prieskume zvanom Paradox hlúposti, sa vedci opýtali, prečo, keď je vo svete stále viac bystrých ľudí, robia často neuveriteľne hlúpe rozhodnutia.
Jedným z dôvodov sú naše kognitívne predsudky. Často sa rýchlo rozhodujeme o zložitých otázkach na základe našich minulých presvedčení, alebo dokonca náhodných príhod. Potom, čo sme urobili také rozhodnutia, čo je často otázka niekoľkých milisekúnd, začneme prácny proces, aby sme si sami sebe dokázali svoju pravdu. Snažíme sa vyhľadávať informácie, ktoré odôvodňujú naše rozhodnutia, ktoré sme už ale urobili. Mnoho zástupcov laickej verejnosti si už dokázalo urobiť vlastný názor na Trumponomiku, Európu, alebo zmenu klímy. Všetci sa zameriavajú na získavanie informácií, ktoré budú potvrdzovať ich bleskové rozhodnutie. Informácie, ktoré napádajú ich vieru, starostlivo ignorujú, veď to by ich dokázalo dostať do nepríjemnej situácie, čo by znamenalo znovu nad vecami porozmýšľať.
Ale pravdou je, že venovať pozornosť dôkazom odborníkov môže byť dosť náročné. Existujú ťažké rozpory, ktoré idú ruka v ruke s ponižujúcimi porážkami. Ľudia majú tendenciu brániť sa niečomu, čomu psychológovia hovoria kognitívna disonancia. Ak skutočnosti nezahŕňajú naše presvedčenie, máme tendenciu preferovať zmenu skutočností a nie zmenu nášho presvedčenia. Existujú prieskumy, ktoré dokazujú, že vedúci pracovníci radšej ignorujú dôkazy, že nákladný proces sa neujal, len aby sa utvrdili v tom, že vzácne zdroje spoločnosti dokázali zmysluplne využiť. Štúdia o poklese predaja mobilných telefónov spoločnosti Nokia poukazuje na tento proces celkom jasne.
Ďalším dôvodom, prečo sme ochotní ignorovať odborníkov je, že ak by sme sa riadili ich radami, mohlo by to vytvárať sociálne napätie. Napríklad by sme sa púšťali do nepríjemných rozhovorov so svojimi rovesníkmi. Aby sme predišli takejto konfrontácii a nepohodliu, radšej prijmeme názory svojich rovesníkov. V krátkodobom horizonte to môže znamenať, že sa hladko zaradíme bez značnej sociálnej interakcie. Ale v dlhodobom horizonte to môže vytvoriť dusivú skupinovú atmosféru , kde sa časom objavuje dosť silná rivalita súperov.
Ekonómovia majú zvyčajne malý vplyv na verejnú mienku, pokiaľ ide o dôležité otázky. Výskum ukazuje, že jediný prípad, kedy ekonómovia dokážu ovplyvniť verejnú mienku je, keď ide o technický problém. Ak ide o názor ohľadom vysoko symbolického problému, ako je EÚ, verejnosť ekonomické dôkazy ignoruje. Keď je verejnosť vystavená názorom ekonómov, ktoré sú v rozpore s ich vlastnými, začnú sa v tých vlastných ešte viac utvrdzovať. Vyhľadávajú informácie, ktoré dokážu diskreditovať znalecký posúdenie skutočností, a dôkladne ignorujú informácie, ktoré odborné argumenty podporujú.
V najlepšom prípade to môže znamenať, že verejnosť jednoducho ignoruje názory odborníkov, ak sú v rozpore s ich vlastnými. V najhoršom prípade to môže vytvoriť situáciu, kedy odborný názor nahráva opozičným názorom. Niečo podobné sa odohráva v otázke povinného očkovania, čím viac znalecký posudkov je k dispozícii, tým viac laická verejnosť lipne na názoroch antiočkovacej kampane.
Rastie pravdepodobnosť, že otočíme svoj pohľad proti expertnému konsenzu, ak ani tí hore nemajú jednotný názor na danú problematiku. Štúdia troch amerických politológov zistila, že tak, ako sa v USA v priebehu ostatných 25 rokov politické strany rozdelili, ľudia ešte viac verili, že ich strana má perspektívu, vyjadrovali jej podporu aj v prípadoch, keď neboli k dispozícii relevantné dôkazy.
Nie je to len o chudobe ducha, či hlúpej verejnosti. Spôsob, akým experti premýšľajú o zložitých otázkach je nečitateľný. Často sú ochotní počúvať názory mimo svojich vlastných úzkych odborných kruhov. Istá štúdia zistila, že ekonómovia čerpajú nápady takmer výhradne od iných ekonómov. To je úplne odlišné od iných spoločenských vied, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou čerpajú z iných odborov. Okrem toho, keď sa v nejakej otázke ekonómovia vzácne zhodnú, znamená to, že sa automaticky vytvorí hlboká priepasť medzi ich zdieľaným názorom a širšou verejnou mienkou. V niektorých prípadoch je rozdiel aj 35 %.
Takže nebuďte prekvapení, keď odborníci zdvojnásobia svoje varovanie o Trumpovi, Brexite, alebo zmeny klimatických podmienok, zdá sa, že to vlastne vyvoláva opačný vplyv na verejnú mienku. Či už sme všetci hlúpi alebo nie, je diskutabilné. Ale sme minimálne tvrdohlaví, aj keď stojíme tvárou v tvár tým najpresvedčivejším dôkazom.
