oPeniazoch.sk, the atlantic Foto:thinkstock
Budúci rok sa 250 obyvateľov Utrechtu a niekoľkých okolitých miest zapojí do vládneho testovacieho programu. Budú dostávať základný univerzálny príjem.
V rozprávkovej krajine nikto nepracuje, lebo nemusí. Domy sú postavené z koláčov a údenín, v riekach tečie víno, pečené husi a grilované ryby padali obyvateľom rovno na stôl. Cockaigne bol raj na zemi, fantastický útek z reality každodenného života.
V súčasnosti by takouto rozprávkovou krajinou mohlo byť holandské mesto Utrecht. Mesto, kde sa snažia zistiť, či sa dajú naplniť základné potrebyobčanov bez akýchkoľvek pracovných záväzkov. Alebo, či ide len o čistú fantazmagóriu. Miestna vláda sa podujala v rámci experimentu vybraným 250 holandským občanom, ktorí v súčasnosti poberajú dávky štátnej podpory, ponúknuť radšej garantovaný mesačný príjem. Skúšobné obdobie dva roky by predbežne malo odštartovať v januári budúceho roka, niektorí občania Utrechtu a okolitých miest dostanú paušálnu sumu vo výške 960 EUR mesačne.
Docent Loek Groot z Utrecht University School of Economics, spolupracuje na vládnom projekte. Podľa neho súčasný holandský systém sociálnej podpory zhltne príliš veľa peňazí a nepomáha dostatočne príjemcom dávok. Groot očakáva, že experiment pomôže zistiť, či by zaručený príjem mohol byť efektívnejším prístupom.
Utrechtský pokus nazvali "Weten Wat Werkt" alebo "vedieť, čo funguje." V šiestich testovacích skupinách dostanú zástupcovia každej, mierne odlišné platy za mierne odlišných podmienok. Okrem skupiny, ktorá dostane 960 EUR mesačne bez akýchkoľvek pracovných povinností, je tu aj skupina, ktorá môže dostať ešte navyše ďalších 150 eur na konci mesiaca, v prípade, že im nerobí problém zapojiť sa do verejnoprospešných prác. Ako dobrovoľníci by napríklad pomohli s údržbárskymi prácami na školách. Aj v ďalšej skupine budú mať možnosť dobrovoľníctva, ale s tým rozdielom, že dostanú peniaze na začiatku mesiaca. Ale ak sa do prác nezapoja, musia tento príjem vrátiť. "Ľudské správanie je vždy nepredvídateľné," hovorí Groot. "Chceme vedieť, čo motivuje ľudí, na čo v skutočnosti ľudia reagujú."
Pozrime sa aj na ďalšie tri testovacie skupiny. Jednou z nich je množina vytvorená z príjemcov sociálnych dávok, ktorí neprídu o túto podporu, ani keď odmietnu súčasné pracovné povinnosti. Ďalšia skupina sa skladá z príjemcov sociálnych dávok, ktorí prejavili záujem o príjem 960 eur, ale budú aj naďalej dostávať iba štandardnú podporu. A na záver zostáva kontrolná skupina poberateľov sociálnych dávok, ktorí si chcú udržať status príjemcu obvyklej dávky.
Zaručený univerzálny príjem je predstava, ktorou sa filozofi, ekonómovia aj politici v rôznych formách zaoberajú už stovky rokov. Thomas Paine navrhol takúto formu dotácie jednotlivcom vo svojej brožúre Agrárnej spravodlivosti v roku 1797. V roku 1853, francúzsky filozof François Huet sa postavil za masívne peňažné prevody všetkým mladým dospelým, ktoré mali byť financované z daní z dedičstva a darov.
Len nedávno sa Rutger Bregman, holandský historik, vyjadril, že je presvedčený o nesprávnom nastavení systému sociálneho zabezpečenia v Holandsku, v neposlednom rade preto, že vytváta súvislosť medzi pracovným miestom a blahom. Ako píše vo svojej knihe Utopia pre realistov, "vládna pomoc je stále zakotvená v zamestnaní, príjemca sa musí uchádzať o pracovné miesto, musí byť zapísaný do programov návratu do pracovného života, musí povinne "dobrovoľne" prácovať. Základné posolstvo je jasné: peniaze za nič robia ľudí lenivými".
V tejto súvislosti by bolo dobré spomenúť experiment podobný, kanadský. V rokoch 1974 a 1979, ekonómovia v Kanade vybrali obyvateľov dvoch miest, ktorým posielali mesačne peniaze bez zadefinovania akýchkoľvek podmienok. Ale záujem kanadskej vlády o program vyprchal a výsledky nakoniec zostali na dne kartónových škatúľ niekde v sklade. V roku 2009 sa k nim dostala ekonómka Evelyn Forgetová z University of Manitoba. V dokumentoch sa píše, že počet odpracovaných hodín v oboch mestách zapojených do testovania klesol len o 10 percent, hlavne kvôli rodičovskej dovolenke. Druhou skupinou boli mladí chlapci, ktorých rodiny podporili v tom, aby predčasne ukončili školskú dochádzku a získali od štátu podporu.
Aj keď bolo preukázané, že peniaze v podobe garantovaného príjmu v ľuďoch prebúdzajú lenivosť, pravdou je, že aj malá produktivita dokáže prevážiť úplnú nečinnosť iných. O tom je presvedčený aj Sam Altman, prezident inkubátora Y Combinator, ktorý aktuálne financuje výskum v oblasti všeobecného základného príjmu. "Možno, že 90 percent ľudí sa na všetko vykašle a pôjde hrať videohry," povedal Altman v jednej z epizód podcastu Freakonomics. "Ale keď 10 percent ľudí pôjde vytvárať nové produkty a služby, nové bohatstvo, je to stále veľká výhra."
Ďalším častým argumentom proti nastoleniu univerzálneho základného príjmu je to, čo sa snažil Bregman vysvetliť v rozhovore pre spravodajský server Dutchnews.nl. "Chudobní ľudia nedokážu zvládnuť peniaze… Koniec koncov, keby vedeli, ako majú hospodáriť s peniazmi, mohli by sa stať chudobnými? Predpokladáme, že radšej míňajú na rýchle občerstvenie a sýtené nápoje, miesto čerstvého ovocia a kníh." Sendhil Mullainathan a Eldar Shafir argumentujú v svojej knihe z roku 2013 Riešenie nedostatku: Prečo mať príliš málo znamená tak veľa, že ľudia, ktorí nemajú dostatok peňazí robia zlé finančné rozhodnutia. Ak by všetci dostali základný príjem, Groot tvrdí, že by mali väčšiu šancu naučiť sa zvládať svoje peniaze rozumnejšie.
Asi najpresvedčivejším argumentom proti zavedeniu základného garantovaného príjmu je výsledná cena takéhoto programu. Podľa prepočtov liberálnych ekonómov, opierajúcich sa o údaje z amerického Centra pre rozpočet, by štandardná predstava amerického základného príjmu, teda 10 000 dolárov ročne, vyšlo USA na viac ako 3 bilióny ročne. Je to takmer rovnaká suma, aká sa vyzbiera každý rok vo forme federálnych daní. Takéto výpočty určite nepotešia podporovateľov nápadu. Senátor Bernie Sanders povedal, že je "absolútnym sympatizantom" základného príjmu. Vo Fínsku sa uvažuje o jeho zavedení pre 10 000 obyvateľov niekedy počas budúceho roka. Ale myšlienku si neosvojili iba tí socialisticky zmýšľajúci. V roku 1969 prezident Richard Nixon navrhol plán pomoci rodinám. Aj keď ho odmietol nazývať garantovaný ročný príjem, vo svojej podstate sa od neho nelíšil. Podľa plánu mala štvorčlenná rodina nepodmienene dostávať 1600 dolárov (asi 10 500 dnešných dolárov) ročne, ale domácnostiam s nejakým príjmom by podporu postupne znižovali ak by dosiahli úroveň 3 920 dolárov ročne (dnešných zhruba 25 500 dolárov). Návrh zákona nakoniec v Senáte neprešiel.
Mnohé krajiny myšlienku základného príjmu oprašujú. Začiatkom tohto mesiaca, Švajčiarsko, ako prvá krajina, usporiadalo referendum s touto otázkou. Švajčiarsky návrh počítal s tým, že by vláda poskytla mesačný príjem vo výške 2500 švajčiarskych frankov každej dospelej osobe v krajine a 625 frankov každému dieťaťu mladšiemu ako 18 rokov. Švajčiari sa báli, že by prišli o svoj štedrý sociálny systém a návrh odmietli. Ale pre zástancov Weten Wat Werkt a mnohých podobných experimentov na celom svete, idea univerzálneho základného príjmu nie je ani zďaleka mŕtva.
