oPeniazoch.sk, slate Foto: thinkstock
Je to obľúbený mýtus, pravidelne spomínaný vo finančnom poradenstve. Označuje sa ako Latte faktor, ten, čo spôsobuje všetky naše strasti. Vzdajte sa svojej každodennej kávy a dokážete ušetriť na šesťmesačný núdzový vankúš! Skutočne?
Latté ako lahodná zmes espressa, našľahaného mlieka, peny, a rôznych prísad. Postupne sa prepracovalo na piedestál všadeprítomnosti v našej kultúre. Bez kávy by neexistovalo jadro moderného meštiackeho života. Podľa toho akú kávu pijete, vás vyjde šálka od eura vyššie. Takí Američania kupujú viac ako 4 milióny caffe latte, cappuccino, frappuccino a iných nápojov v najznámejšej sieti kaviarní každý deň. Rýchla šálka kávy predstavuje niekoľko okamihov rozkoše. Čo by mohlo byť na tom zlé?
Mnohí finanční odborníci si myslia, že káva patrí k veciam za ktoré najčastejšie míňame. Bývalý manažér Morgan Stanley, David Bach, zhrnul svoje skúsenosti do niekoľkých odporúčaní vo svojej knihe z čoho nakoniec vznikla séria celoštátnych seminárov a televíznych relácií. Bach sa domnieva, že by sme mohli byť všetci milionármi do dosiahnutia dôchodkového veku, keby sme jednoducho zariadili, aby sa peniaze vyčlenené na úspory automaticky odpočítali z každej výplaty, a presmerovali rovno na investičný účet. Nie je to zlý pohľad, pokiaľ ide o stratégiu sporenia. Ale najskôr musíte tieto peniaze na investície odniekadiaľ vziať a to predstavuje najväčšiu výzvu pre priemerného občana. Hlavne ak rastie tábor tých, ktorí žijú od výplaty k výplate. Existenčné problémy vám nedovoľujú odložiť ani cent v podobe úspor. A teraz vstupujú na scénu kaviarne.
Bach tvrdí, že si treba návštevu kaviarne odpustiť, prerátal, že dvojité nízkotučné latte a sušienky s čokoládou vyjdú na 150 dolárov za mesiac, alebo 2000 za rok. Ak by ste tieto peniaze radšej investovali do akcií… Bach je v tomto prípade optimista a ráta s priemerným ročným rastom 11 percent. "Je pravdepodobné, že v čase, keď dosiahnete 65 rokov, mali by ste mať viac než dva milióny na svojom účte," píše Bach vo svojej prvej a najznámejšej knihe Inteligentné ženy končia ako boháčky, ktorá vyšla v roku 1999. "Skutočne odlatteujete svoju finančnú budúcnosť?" spýtal sa Bach svojich čitateľov ,
Ľudia zhltli tento Latte faktor aj s navijakom. Zdalo sa, že dokázal vysvetliť všetky naše strasti, všetky naše nedostatky finančnej disciplíny. Vzdať sa, a dokázať ušetriť, aké jednoduché riešenie dlhodobého problému. Austrálsky podielový fond prišiel s "Latte Challenge" aby podporoval ľudí v rozhodnutí šetriť na úkor kávy, aby si nasporili na dôchodok. The Bank of Nova Scotia na konci roku 2004 oznámila, že kupuje 250 000 kópií Bachovej knihy, aby podporili jeho iniciatívu "nájsť peniaze", a povzbudila svojich zákazníkov k registrácii na automatický vklad pri plánovaní dôchodku.
Ale aby sme boli spravodliví, Bach neobvinil z vytvárania dlhov výhradne kávu. Vo svojej knihe stál za touto pochúťkou všetok ten malý a pravidelný luxus, ktorým sa zvyčajne na dennej báze liečime. Mohlo by to byť raz za týždeň sushi na obed alebo prémiový balíček od káblového operátora, alebo čokoľvek iné. Latte faktor nemal popisovať konkrétny druh tovaru, či služby . "Takzvané malé veci, za ktoré utrácame každý deň sa ľahko môžu premeniť na zvyky, radikálne meniace náš život," napísal Bach v Automatickom milionárovi.
Jedna vec ale s Latte faktorom nesedí. Nie je to celkom pravda. Matematicky to nefunguje. Nefunguje to v tom, že za čo vlastne vo všeobecnosti míňame. Fakto neberie do úvahy, či náklady na život v skutočnosti rastú, alebo klesajú. Bach, či už zámerne alebo zo skutočného presvedčenia, vymyslel chytľavý slogan, ktorý sa zapáčil. Naplnil túžbu po rýchlom a jednoduchom riešení. Ale bol mimo ekonomickej reality.
Bach vedel, že nemohol počítať s jedným latte v roku 1999 za 5 dolárov. Preto pridal ešte nejaké sladkosti a kolu. Ale ani po tejto úprave jeho čísla nesedia. Päť dolárov denne, 365 dní v roku, je 1825, Bach to zaokrúhlil na 2000 ročne, aby to trošku prehnal, pokiaľ ide o ročné úspory. Ale aj ostatné čísla boli mierne podozrivé. Veď 10 až 11 percentná priemerná ročná návratnosť investícií na akciovom trhu, keď Dow Jones Industrial Average vykazoval 9 percent priemerného ročného výnosu v rokoch 1929 až 2009? Je toho viac. Bach nebral do úvahy infláciu, ani dane. Keď to populárny finančný blog Bad Money Advice celé prerátal, dospel k úspore vo výške 173 000 a nie miliónom. Aj iní odborníci na osobné financie prišli s dokonca ešte nižšími číslami, využili pritom Bachom vytvorenú "Latte Factor kalkulačku" zverejnenú na internetových stránkach. Podľa US News & World Report denná úspora 3 doláre pri troch percentách ročne by vyniesla 50 000 za 30 rokov. Dokonca aj vtedy, ak by tento hypotetický kávový narkoman bol najšťastnejším investorom a nemusel by sa starať o žiadne neočakávané udalosti vyvolávajúce pohyby na finančných trhoch.
Bach patrí k tým guru osobných poradcov, ktorí argumentujú, že bohatí sú preto bohatí, lebo na rozdiel od nás, nemíňajú svoje peniaze na „prkotiny“. Poradenstvo v tomto smere je často zahalené rúškom priateľských tipov, ktoré by mohli u vás zafungovať. V rovnakom období sa ale objavili aj iné názory, ktoré považovali za hlavný dôvod rastúceho osobného dlhu jednoduché prečerpanie možností a život na dlh. Samozrejme, že určitý podiel na tom má aj rastúca nezamestnanosť. Nebola to teda generácia, ktorá sa rozhodla dožičiť si denne šálku kávy na úkor svojich finančných futures.
Rovnako ako Bachov Latte faktor, našli sa aj iné teórie, dôrazne popisujúce, ako je nutné šetriť na malom luxusnom tovare. V tom zmysle, že peniaze prichádzajú k tým, ktorí si ich zaslúžia a pristupujú k nim s rešpektom. Cent odložíte, cent zarobíte. Denné výstrelky ochudobňujú vaše zdroje. Jeff Lundy, ktorý napísal knihu o fenoméne výdavkov, odhaľuje, že za poklesom finančnej rezervy nikdy nie je len jeden faktor. "Každodenné utrácanie za kávu sa v dlhodobom horizonte sčíta, ale nie je to priamou príčinou dlhov. Musí to byť v kombinácii s vysokými liečebnými nákladmi, alebo so stratou zamestnania, alebo niečím podobným." Problém je oveľa zložitejší, náklady na všetko, od balenej vody po nábytok, boli významne nižšie než v roku 1970. Fixné náklady na veci, na ktorých nedokážete usporiť, ako je bývanie, zdravotná starostlivosť, či vzdelanie, tvorili 75 percent výdavkov priemernej americkej rodiny na prelome tisícročí. Pre porovnanie, v roku 1973 to bolo 50 percent. Štúdie ukazujú, že najrýchlejší spôsob, ako sa dostať do dlhov nebola kúpa najnovšieho „mekintoša“, ale neočakávané liečebné náklady, strata zamestnania, alebo rozvod.
Vzdať sa latte alebo iného malého extravagantného luxusu už v dnešnom prostredí stačiť nebude. Odborníci neprestávajú ľuďom hovoriť, že za svoje finančné problémy si väčšinou môžu sami.
