oPeniazoch.sk, Financial Times Foto: thinkstock
Prečo je nemecký ekonomický stredný prúd tak prapodivný? A je to vôbec dôležité? Odpoveď na druhú otázku znie rozhodne kladne. Odpoveď na tú prvú sa potom do značnej miery odvíja od toho, že Nemecko je významným veriteľom.
Kritika Nemecka sa v ostatnom čase zameriava najmä na ECB a jej monetárnu politiku, vrátane negatívnych sadzieb a kvantitatívneho uvoľňovania. Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble dokonca tvrdí, že ECB nesie veľkú vinu zodpovednosti za to, že v Nemecku rastie popularita krajnej pravice, ktorá sa stavia proti členstvu v eurozóne. Takéto komentáre predstavujú mimoriadne silný útok proti ECB.
Kritika ECB zo strany Nemecka má široký záver. Monetárna politika eurozóny vraj znižuje motiváciu periférie k implementácii potrebných reforiem, nebola schopná znížiť dlhy, podkopala solventnosť poisťovní, penzijných fondov a sporiteľní, nebola schopná zvýšiť infláciu a vytvára negatívne nálady namierenej voči spoločnému európskemu projektu. Podobné názory sú v súlade s celkovým pohľadom na ekonomiku, ktorý v Nemecku prevažuje. Ten je podľa niektorých názorov formovaný hlavne myšlienkami Waltera Euckena. Tento vplyvný otec povojnového ordoliberalizmu tvrdil, že ekonomika by mala fungovať na troch hlavných pilieroch: vyrovnanom rozpočte, cenovej stabilite a cenovej flexibilite. Pri malej otvorenej ekonomike je to rozumný pohľad a možno ho uplatniť aj u väčších ekonomík typu Nemecka, ak majú konkurencieschopný výrobný sektor. Zovšeobecňovať ho na veľké ekonomiky typu eurozóny však nemožno. To, čo funguje v Nemecku, nie je možné aplikovať na ekonomiku trikrát väčšiu, ktorá je oveľa uzavretejšie.
V poslednom štvrťroku 2015 bol reálny dopyt v eurozóne o 2 % nižší ako v prvom štvrťroku 2008. V USA sa však nachádzal o 10 % vyššie. Táto obrovská slabosť európskeho dopytu ale predmetom nemeckej kritiky nie je. ECB sa absolútne správne snaží o pád do deflačnej špirály v ekonomike, ktorá trpí chronickou slabosťou dopytu. A ako správne tvrdí Mario Draghi, nízke sadzby nie sú príčinou problému, ale jeho symptómom.
Práve nemecká história ukazuje, že súčasný problém eurozóny toľko presadzované štrukturálne reformy pravdepodobne nevyriešia. Najvýraznejším rysom nemeckej ekonomiky je totiž to, že nie je schopná vstrebať takmer tretinu úspor, ktoré vytvára, a to aj napriek tomu, že sadzby ležia na rekordných minimách. Nemecké spoločnosti investujú menej, než koľko zarobia. Vytvára tak obrovské vonkajšie prebytky. Prečo by iní mali byť schopní používať úspory, ktoré sami Nemci využiť nedokážu? Prečo by štrukturálne reformy v iných európskych krajinách mali viesť k investíciám, ku ktorým v Nemecku nedochádza?
Reálny vývoj je taký, že z eurozóny sa stáva slabšie Nemecko. Bilancia jej bežného účtu sa posúva do prebytku. Eurozóna sa tak stáva závislá na tom, ako sa iné ekonomiky budú ochotné zadlžovať a utrácať. Avšak zvyšok sveta je v tejto oblasti rovnako opatrný ako ona sama. Úspory sú každopádne v eurozóne veľmi málo cenené a politika nízkych sadzieb tomu plne zodpovedá. Jadrová inflácia sa potom vďaka ECB drží na úrovni 1 %. Síce nerastie, ale aspoň došlo k jej stabilizácii a to nie je neúspech. Naopak.
V krajinách, ktoré požičiavajú ostatným, je samozrejme politika nízkych sadzieb nepopulárna. Čo by ale vyvolalo utiahnutie tejto politiky? Vzrástol by reálne zadlženie, flexibilita reálnych miezd by bola podkopaná. Deflačná špirála by sa stala oveľa vážnejšou hrozbou než negatívne sadzby. Pokiaľ by bola eurozóna spravovaná tak, aby to vyhovovalo len veriteľom, prišiel by pád. Politika musí byť vyvážená a snaha ECB o boj s defláciou musí byť jej neoddeliteľnou súčasťou. Nemecké záujmy a názory majú veľkú váhu, ale nemali by byť vždy rozhodujúce. Ak sa Nemci domnievajú, že je to inak, mali by odísť. Vyvolali by tým značné krátkodobé problémy, ale ak chcú zostať v eurozóne, musia sa zmieriť s politikou ECB. Sama ECB síce dobré fungovanie eurozóny nezaistí, avšak výrazne k nemu prispieva.
Autorom je britský ekonomický novinár Martin Wolf.
