oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:thinkstock;SITA/AP
Na stretnutí ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk skupiny G-20 vo Washingtone, padli aj kyslé poznámky. Niet divu. Globálne vyhliadky rastu nevychádzajú dobre, pritom je jedno, či ide o vyspelé , alebo rozvíjajúce sa trhy.
Účastníci schôdzky sa opäť raz zhodli. Na potrebe väčšej koordinácie politík, účinnejších fiškálnych stimuloch a celom rade štrukturálnych reforiem. Tentoraz ale bola diskusia o niečo naliehavejšia, vzhľadom na široko rozšírený názor, že menová politika nemusí mať k dispozícii toľko munície, koľko by v skutočnosti potrebovala a konkurenčná devalvácia by mohla urobiť viac škody ako úžitku.
Aj tie najväčšie hospodárstva, takmer osem rokov po globálnej finančnej kríze, sú pod ťarchou vysokej a neustále rastúcej úrovne verejných aj súkromných dlhov. Komplexná reštrukturalizácia nefiguruje v ponuke možností politík. Skutočne, pre globálnu ekonomiku je reštrukturalizácia dlhu niečo, čo je odložené v ústraní.
V raných fázach finančnej krízy v rokoch 2008-2009, sme si s Kennethom Rogoffom všimli, že zotavenie z vážnych finančných kríz je vleklá záležitosť. Vyžaduje si určitý čas tak pre domácnosti, ako aj podniky, aby sa dokázali zbaviť dlhov nahromadených počas boomu. Rovnako aj banky musia bojovať s nárastom nesplácaných úverov a narušením svojich súvah. Už nedokážu poskytovať nové úvery, alebo sa do tohto procesu váhajú zapojiť. Oneskorenie pri čistení bilancií patrí medzi faktory, ktoré bránia zotaveniu. Pokrízové obdobie je preto odlišné od typicky ostrejších dopadov hospodárskeho cyklu.
V jednej zo štúdii sme zdokumentovali trajektóriu príjmu na osobu po 100 najhorších finančných krízach od roku 1860. Zistili sme, že v priemere to trvalo vyspelým ekonomikám (ako sú definované dnes) dosiahnuť úroveň príjmov pred krízou o niečo viac ako sedem rokov. Medián zotavenia vyšiel asi na šesť rokov. Pokles príjmu vo vyspelých ekonomikách na hlavu, zo svojho vrcholu na začiatku krízy až ku dnu počas recesie, predstavuje v priemerne asi 9,6 %. Na rozvíjajúcich sa trhoch boli výsledky o niečo horšie.
Čo nám hovorí moderná pokrízová skúsenosť v porovnaní s podobnou situáciou v histórii? Medzinárodný menový fond vo svojej aktuálnej správe World Economic Outlook ponúka projekcie rastu HDP na obyvateľa (okrem mnohých ďalších ukazovateľov) do roku 2021 pre väčšinu svetových ekonomík. To nám značne uľahčuje posúdenie situácie.
Francúzsko, Nemecko, Grécko, Island, Írsko, Taliansko, Holandsko, Portugalsko, Španielsko, Veľká Británia a Spojené štáty zasiahla systémová finančná kríza. Iba dve krajiny z týchto jedenástich potrebovali menej času na obnovu, sú to Nemecko a USA, než ukazujú historické skúsenosti vyspelých ekonomík. Ďalší v poradí sú Írsko a Veľká Británia, ktoré sa dokázali najrýchlejšie vrátiť k obnove ekonomiky a nájsť spôsob, ako nahradiť stratené príjmy.
Ak sa dajú odhady MMF brať za bernú mincu, stredný čas potrebný na dosiahnutie úrovne pred krízou je pre skupinu 11 krajín asi deväť rokov. Do roku 2021, sa grécke a talianske príjmy na obyvateľa zastavia asi na úrovni 14 % a 9 %, respektíve pod úrovňou z roku 2007. Grécka kríza, ktorá ešte zďaleka neskončila, posunula túto krajinu na desiate miesto v rebríčku, medzi 100 najhorších dopadov kríz v histórii.
Aj keby sme ponechali bokom kontroverznú reštrukturalizáciu štátneho dlhu, odpis súkromného dlhu vzniknutého počas boomu (často za veľmi ružových predpokladov o budúcich príjmov a majetku dlžníkov) je neoddeliteľnou súčasťou riešení bankovej krízy vo väčšine známych prípadov z minulosti. Výnimky zahŕňajú "evergreeny" v podobe bankových úverov počas niekoľkých rokov, napríklad v dôsledku japonskej krízy zo začiatku 90-tych rokov, aj prebiehajúcej európskej krízy, ktorá už pomaly trvá desať rokov.
V dnešnom anemickom oživení v mnohých rozvinutých ekonomikách, hlavne ak ho porovnáme s ostatnými veľkými krízami, prevláda prístup k dlhu "rozšíriť a predstierať". Európske banky od krízy sú z veľkej časti zaneprázdnené nákupom vládneho dlhu a „evergreenom“ (spadajúcim do Ponziho schémy) v podobe súkromných predkrízových úverov.
Je nesmierne ťažké povoliť dlžníkom a bankám, aby sa prispôsobili kolapsu po prasknutí bubliny na trhu s nehnuteľnosťami a dokázali tak ísť ďalej. Prípady z minulosti, od škandinávskej krízy na začiatku roku 1990, po ázijskú krízu v rokoch 1997-1998, ukazujú, že v tom čase sa dosiahlo oveľa rýchlejšie tempo znižovania zadlženosti. Možno len dúfať, že čínsky prístup k riešeniu svojho súkromného a sub-štátneho dlhu sa nepriblíži k časovému harmonogramu, ktorý platí pre Japonsko a eurozónu.
Autorkou je Carmen Reinhartová, profesorka medzinárodných financií na Harvardskej univerzite.
