oPeniazoch.sk, the guardian Foto: SITA
Niekoľko rokov po finančnej kríze, ktorá vypukla v roku 2008, sa zdá, že svetová ekonomika sa potácala aj v roku 2015. Problémom je predovšetkým ukladanie peňazí komerčných bánk do Fedu, myslí si ekonóm Stiglitz, ktorého stĺpček vyšiel v The Guardian.
Podľa ekonomických vyhliadok OSN pre rok 2016, kleslo tempo rastu vo vyspelých ekonomikách o viac ako 54 %. Odhaduje sa, že 44 miliónov ľudí je vo vyspelých krajinách nezamestnaných, čo je o 12 miliónov viac ako v roku 2007, zatiaľ čo miera inflácie dosiahla svoju najnižšiu úroveň od čias krízy.
Ešte znepokojujúcejšie je to, že tempo rastu vo vyspelých krajinách sa stalo viac volatilné. Je to prekvapujúce, lebo vyspelé krajiny, s plne otvorenými kapitálovými účtami, by mali mať prospech z voľného pohyby kapitálu a zdieľania medzinárodného kapitálu. Okrem toho sociálne transfrery, vrátane dávok v nezamestnanosti, by mali umožniť domácnostiam stabilizáciu ich spotreby.
Ale dominantné politiky v období po kríze, fiškálna reštrikcia a kvantitatívne uvoľňovanie zo strany hlavných centrálnych bánk, viedli len k malej podpore a stimulácii spotreby, domácností, investíciám a rastu. Naopak situáciu ešte zhoršili.
Problémom je predovšetkým Financial Services Regulatory Relief Act z roku 2006, ktorý schválil Federálny rezervný systém, podľa ktorého sa bankám mali začať platiť úroky z prebytočných rezerv, čím sa narušil kľúčový cieľ kvantitatívneho uvoľňovania. V dôsledku tohto opatrenia prebytočné rezervy držané Fedom prudko vzrástli z úrovne vo výške 200 miliárd dolárov v rokoch 2000-2008 na viac ako 1,6 bilióna dolárov v období 2009-2015. Je to veľkorysá skrytá dotácia zo strany Fedu finančnému sektoru. A keďže sa v minulom mesiaci zvýšili úrokové sadzby, tak sa tieto "dotácie" bankám v tomto roku zvýšia o ďalších 13 miliárd dolárov.
V skutočnosti je americký finančný systém na pokraji kolapsu. Finančné inštitúcie radšej nechali svoje peniaze vo Fede než by poskytovali úvery do reálnej ekonomiky. Zarobili počas posledných 5 rokov úplne bezrizikovo takmer 30 miliárd dolárov!
Nevhodné "stimuly" bankám sú jedným z dôvodov, že k mnohým očakávaným výhodám z nízkych úrokových sadzieb nedošlo. Vzhľadom k tomu, že sa podarilo udržať nulové úrokové sadzby v priebehu takmer 7 rokov, tak by som rád vyzval vlády vo vyspelých krajinách, aby požičiavali a investovali do infraštruktúry, vzdelania a sociálnych odvetví. Zvyšovanie sociálnych transferov v období po kríze by pomohlo zvýšiť agregátny dopyt.
Okrem toho správa OSN jasne ukazuje, že v celom vyspelom svete nerástli súkromné investície podľa očakávania, vzhľadom k extrémne nízkym úrokovým sadzbám. V 17 z 20 najrozvinutejších ekonomík zostal rast investícií nižší ako pred krízovým rokom 2008. Päť zaznamenalo pokles investícií v priebehu obdobia 2010-2015.
Globálne dlhopisy emitované nefinančnými spoločnosťami, ktoré by mali smerovať do fixných investícií, počas rovnakého obdobia pritom výrazne vzrástli. Znamená to, že nefinančné spoločnosti využili situáciu nízkych úrokových sadzieb. Namiesto investícií však tieto peniaze využívali pre odkúpenie vlastných akcií alebo pre nákup iných finančných aktív. QE tak stimuloval prudké zvýšenie pákového efektu, trhovú kapitalizáciu a ziskovosť finančného sektora.
Ale opäť to boli úvery, ktoré príliš nepomohli reálnej ekonomike. Je teda jasné, že udržanie úrokových sadzieb blízko nulovej úrovne nemusí nutne viesť k vyšším investíciám. Ak je bankám daná možnosť výberu, tak si radšej zvolia bezrizikový zisk alebo dokonca finančné špekulácie s úvermi.
Naproti tomu, keď Svetová banka alebo Medzinárodný menový fond požičiava lacné peniaze do rozvojových krajín, tak ukladá krajinám podmienky, čo môžu a čo nemôžu robiť. Ak teda majú mať nízke úrokové sadzby požadovaný účinok, potom majú smerovať nielen k obnoveniam úverových kanálov (predovšetkým pre malé a stredné podniky), ale aj na nastavenie cieľov, ktoré by mali splniť banky. Namiesto toho, aby sa účelovo podporovali banky, by mal Fed nastaviť penalizáciu za držanie prebytočných peňazí.
Kým ultranízke úrokovej sadzby priniesli skutočne niekoľko výhod pre rozvinuté krajiny, tak nechcený, ale nie neočakávaný dôsledok uvoľnenej menovej politiky sa prejavil ako prudký rast cezhraničných kapitálových tokov. Celkový prílev kapitálu do rozvojových krajín sa zvýšil z 20 miliárd dolárov v roku 2008 na viac ako 600 miliárd v roku 2010. Veľmi málo z týchto kapitálových tokov však išiel do fixných investícií. V skutočnosti rast investícií v rozvojových krajinách v období po kríze spomalil. Tento rok rozvojové krajiny dohromady očakávajú, že nastane prvý čistý odliv kapitálu od roku 2006.
Ani menová politika, ani finančný sektor, nerobí to, čo má. Zdá sa, že príliv likvidity mieri skôr k vytváraniu finančného bohatstva a nafukovaniu bublín aktív, nie, aby posilňoval reálnu ekonomiku. Cez prudký pokles cien akcií na celom svete, tak trhová kapitalizácia na svetovom HDP zostáva stále vysoká. Riziko ďalšej finančnej krízy preto nemôže byť ignorované.
Existujú aj iné hospodárske politiky, ktoré chcú vytvoriť prijaté záväzky vo výške udržateľného rastu. Začínajú sa prepisovať pravidlá trhového hospodárstva s cieľom zabezpečiť väčšiu rovnosť, snahu o dlhodobejšie uvažovanie a vytvorenie účinnej regulácie na trhu požičiavaných peňazí. Tiež bude potrebný výrazný rast investícií do infraštruktúry, vzdelávania a technológií. Tie sa budú musieť financovať, aspoň čiastočne, zavedením environmentálnych daní, vrátane uhlíkových daní, dane z monopolov a alebo renty, ktorá sa stala všadeprítomná v trhovej ekonomike a nesmierne prispieva k nerovnosti a pomalému rastu.
Autorom je Joseph Eugene Stiglitz, americký ekonóm, profesor Kolumbijskej univerzity, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu.
