Pomôžme ekonomickému rastu v Európe: Zmeny v zložení europarlamentu a spoločný dlh

, nybooks.com Foto: SITA;TASR

Krajnej pravici vo Francúzsku narástol počet hlasov v priebehu iba niekoľkých rokov z 15 percent na 30 percent. Dnes má podporu v mnohých okresoch až na úrovni 40 percent. Treba za tým hľadať niekoľko faktorov. Rastúca nezamestnanosť, xenofóbia, hlboké sklamanie, ktoré spôsobila ľavica svojou účasťou vo vláde, pocit, že sme už vyskúšali všetko a je čas experimentovať s niečím novým.

To sú katastrofálne dôsledky finančnej krízy, ktorá sa začala v Spojených štátoch v roku 2008 a spôsobila, že my tu v Európe sme transformovali naše činy do trvalej európskej krízy. Vinu za nesú tak inštitúcie ako aj politiky, ktoré sa ukázali byť úplne neadekvátne, najmä v eurozóne, ktorá sa skladá z devätnástich krajín. Máme jednotnú menu a devätnásť rôznych verejných dlhov, devätnásť úrokových sadzieb, navyše finančné trhy sú úplne otvorené špekuláciám, devätnásť firemných daňových sadzieb, ktoré si vzájomne konkurujú, bez spoločnej sociálnej záchrannej siete alebo zdieľaných vzdelávacích štandardov. Toto nemôže fungovať a nikdy ani nebude.

Iba ak by nastalo skutočné sociálne a demokratické znovuzriadenie eurozóny, ktorá by šla príkladom v podpore rastu a zamestnanosti. Usporiadanie okolo malého jadra, ktoré chce ísť príkladom a rozvíjať svoje vlastné nové politické inštitúcie. To by mohlo postačiť na potlačenie nenávistných a nacionalistických impulzov, ktoré teraz ohrozujú celú Európu. Vlani v lete, na základe následkov gréckeho fiaska, začal francúzsky prezident François Hollande z vlastného podnetu oživovať myšlienku nového parlamentu v eurozóne. Teraz musí Francúzsko predložiť konkrétny návrh takéhoto parlamentu svojím predným partnerom a dosiahnuť kompromis. V opačnom prípade hrozí agenda monopolizovaných krajín, ktoré sa rozhodli pre národnú izoláciu. Veľká Británia a Poľska budú medzi nimi.

Pre začiatok by bolo dôležité, aby európski lídri, najmä Francúzi a Nemci, uznali svoje chyby. Môžeme diskutovať donekonečna o najrôznejších reformách, malých i veľkých, ktoré by mali prebehnúť v rôznych krajinách eurozóny: zmena otváracích hodín obchodov, účinnejšie trhy práce, rôzne štandardy pre odchod do dôchodku, a tak ďalej. Niektoré z nich sú užitočné, iné menej. Či tak alebo onak, vždy ide o zlyhanie, ak majú tieto reformy vyžehliť náhly prepad HDP v eurozóne od roku 2011 do roku 2013, hlavne ak v tom čase sme videli zotavenie americkej ekonomiky. Dnes už nemôže byť pochýb o tom, že oživenie v Európe v rokoch 2011 a 2013 bolo tlmené, v snahe znížiť deficity príliš rýchlo. Najmä ak sa pozrieme na ostré zvyšovanie daní vo Francúzsku. Takéto uplatnenie tesných rozpočtových pravidiel zaistilo, že HDP eurozóny ešte v roku 2015 nebol obnovený na úroveň z roku 2007.

Významné zmeny sa uskutočnia v dôsledku oneskorených intervencií Európskej centrálnej banky a dohody o nových rozpočtových pravidlách v roku 2012 v podobe Európskeho fiškálneho kompaktu, ktorý vytvoril Európsky stabilizačný mechanizmus s rozpočtom vo výške 700 miliárd eur. Tento vývoj umožnil zaručiť sa spoločne za dlhy všetkých krajín eurozóny. Vďaka tejto politike sa konečne podarilo zastaviť pokles, ale bez toho aby sa riešili základné problémy. Oživenie zostáva nepatrné, kríza dôvery v eurozóne pretrváva.

Tak čo by sme ešte mali urobiť? Dať dohromady národy eurozóny splácajúce dlh, rovnako ako tomu bolo v povojnových rokoch s výrazným uprednostnením Nemecka. Cieľom by bolo zníženie verejného dlhu ako celku, počnúc systémom prideľovania platieb na základe zvyšovania dlhu, ku ktorému došlo od začiatku krízy. V počiatočnej fáze by sme mohli umiestniť všetky verejné dlhy vyššie ako 60 percent HDP do spoločného fondu s moratóriom na splácanie, kým sa každá krajina nevráti na trajektóriu silného rastu v porovnaní s rokom 2007. Všetky historické skúsenosti hovoria za takýto postup. Ak sa presiahne určitá prahová hodnota, už nemá zmysel splácať dlhy po celé desaťročia. Je vhodnejšie, aby sa otvorene znížili dlhy s cieľom investovať do rastu, a to aj z veriteľského hľadiska.

Takýto proces vyžaduje novú formu demokratickej správy, ktorá dokáže zabezpečiť, že určité katastrofy sa už nebudú opakovať. Konkrétne záujmy daňových poplatníkov a národných rozpočtov požadujú vytvorenie parlamentu eurozóny zloženej z členov, ktorí pochádzajú z národných parlamentov, primerane k počtu obyvateľov jednotlivých krajín. Takýto parlament sa bude samozrejme líšiť od súčasného parlamentu EÚ, v ktorom sedia aj členovia únie, ktorí nie sú súčasťou eurozóny a je relatívne bezmocný.

Tiež by sme sa mali umožniť každému členovi národného parlamentu eurozóny hlasovať o spoločnom zdaňovaní právnických osôb, inak sa môžu opakovať škandály, ako bol LuxLeaks, v ktorých unikli dokumenty odhaľujúce daňové podvody v Luxembursku. Tieto spoločné korporátne dane by umožnili financovať investície do infraštruktúry a do vzdelávania na univerzitách. Ako symbolický príklad poslúži vzdelávací program Erasmus poskytujúci príležitosti študentom a učiteľov študovať a praxovať v zahraničí. To je ale smiešne málo. Ide o rozpočet vo výške dvoch miliárd eur ročne, oproti 200 miliardám vyčlenených ročne na úroky z dlhu eurozóny. Mali by sme výraznejšie investovať do inovácií a mladých ľudí. Európa má plné právo aj kapacity, aby mohla ponúknuť najlepší model sociálneho zabezpečenia na svete. Len musíme prestať plytvať našimi príležitosťami!

V budúcnosti voľba, akú úroveň deficitu verejných financií by mali národy eurozóny dosiahnuť, bude musieť vychádzať zo spoločného rozhodnutia vyplývajúceho z nového prostredia. Existuje mnoho hlasov z Nemecka, ktoré sa boja, že by sa ocitli v menšine v tomto novom parlamente, preto sa radšej držia logiky automatických rozpočtových kritérií. Ale bola to práve demokratická eurozóna s celým súborom  prísnych pravidiel, ktorá nás doviedla až na pokraj priepasti a je na čase skoncovať s týmto prístupom.

V prípade Francúzska, Talianska a Španielska, čo je zhruba 50 percent obyvateľov eurozóny aj HDP, oproti Nemecku so sotva viac než 25 percentami, by nebolo márne dať konkrétny návrh na vytvorenie nového a účinného parlamentu, aj keď za cenu istých kompromisov. A keby Nemecko tvrdošijne aj naďalej odolávalo, čo sa zdá nepravdepodobné, potom je tu argument proti euru ako spoločnej mene. To sa už bude veľmi ťažko vzdorovať. V súčasnosti totiž plán B zahŕňa opustenie eura. Prečo nale ezačneme tým, že dáme príležitosť skutočným reformám, ktoré by viedli k eurozóne pracujúcej pre naše spoločné dobro?

Autorom je Thomas Piketty

 

Súvisiace články

Aktuálne správy