oPeniazoch.sk, businessinsider Foto: thinkstock
Moja žena a ja sme pracovali na startupoch, odhodlaní obetovať všetko pre svoju kariéru. Moja žena sa vrátila do práce iba dva týždne po tom, čo sa narodilo naše prvé dieťa, pretože sa blížilo uvedenie firmy na burzu. To ilustruje všetko.
Keď moja žena otehotnela druhý krát, mal som v pláne vziať si na nejaký čas voľno a zostať doma. Po rozčarovaní z mojej práce, pracoval som na záchrane firiem, ktorých zastihla kríza dotcom, som túžil vytvoriť niečo vlastné. Rozhodol som sa založiť si firmu. Hneď ako sme priviezli našu dcéru domov z nemocnice, pustil som sa do získavania finančných prostriedkov na rozbehnutie podnikania.
Na začiatku sme boli len dvaja, spoluzakladateľ firmy a ja. Mali sme ambicióznu víziu: ochrániť podniky pred všetkými hrozbami súvisiacimi s internetom. Problém bol, že sme nemali ešte dostatok prostriedkov, takže sme spočiatku museli všetko robiť sami. V rannom štádiu technologického startupu je skoro samovražda dopracovať sa k zmysluplnému produktu skôr, než vám dôjdu peniaze. To platilo aj potom, čo sme si začali najímať ľudí. Ako generálny riaditeľ som cítil potrebu byť fyzicky prítomný v rámci technického tímu. Z pracovných obedov sa postupne stali aj pracovné večere. Keď prišlo na písane kódov, celý manažérsky tím slúžil inžinierom, nosili sme im jedlo, brali auto na výmenu oleja, starali sa o ich deti vo svojej kancelárii. Vďaka tomuto úsiliu sme sa nakoniec za sedem rokov vypracovali na celkom veľkú, úspešnú a nezávislú firmu. Bolo to neuveriteľné, ale išlo o celoživotné profesionálne skúsenosti.
Čakali sme ďalšie dieťa, boli sme nútení urobiť vážne rozhodnutie o tom, či to ako rodičia v budúcnosti zvládneme. Prišili sme na to, že by sme potrebovali dve alebo aj viac pestúnok, aby sme sa dokázali venovať práci v nasadenom tempe. Takže, po rokoch práce na plný úväzok a našim prvým dieťaťom som pokračoval v práci ako senior viceprezident pre rozvoj podnikania až po uvedenie firmy na burzu. Moja žena, absolventka Harvardu, mala pred sebou úžasnú kariéru, ale "rozhodla" sa stať matkou na plný úväzok a postarať sa o naše deti.
V čase, keď sme mali tri malé deti som bol málokedy doma. A keď som sa tam aj ocitol, nebol som nijako zvlášť užitočný. Môj pohľad bol v tom čase asi takýto: likvidujem sa v práci, takže keď prídem domov, chcem vypnúť a len s koktailom v ruke pozerať televíziu. Všetko, čo robím, sú diskusie s ľuďmi po celý deň, doma by som bol najradšej bol ticho a relaxoval. Ako firma rástla, musel som neustále cestovať. Stretnutia so zákazníkmi, novinármi, analytikmi a samozrejme zamestnancami. Koniec koncov väčšina našich príjmov pochádzala zo zahraničia, všetci sme cítili, že je veľmi dôležité podporovať naše kancelárie v Európe, Ázii, či Južnej Ameriky. V tom čase som bol preč viac ako polovicu mesiaca. Aj keď som bol doma, musel som dospávať a prispôsobiť svoj organizmus inému časovému pásmu. Žena sa nemohla spoliehať na moju pomoc so starostlivosťou o dieťa.
Ale moja žena to cítila presne opačné potreby. Bola celý deň doma a počúvala jednoslabičné slová detí, doslova bažila po konverzácii s dospelým človekom. To, že som sa usadil pred televízor s kokteilom, bolo v rozpore so všetkým tým úsilím fungovať spoločne ako rodina. Nepomáhal som variť, upratovať, moje povinnosti v domácnosti klesli na nulu. Nebol som schopný vyniesť odpadky alebo vymeniť žiarovku. Nie, bol som príliš ďaleko. Bol som úplne mimo, nastavený na výsledky v práci, ale hrozný človek doma. Niečo sa muselo zmeniť.
Firmu nakoniec kúpila veľká nadnárodná spoločnosť. Pracoval som pre ňu ešte niekoľko rokov, môj vzťah s rodinou sa úplne zmenil. V podstate som sa preprogramoval. Moja žena a ja sme spolu už 22 rokov. Zhrnul som tie najkritickejšie veci, čo som potreboval zmeniť.
Odpojte sa
Kým boli naše deti malé, myslel som si, že, to čo sa deje v práci bolo oveľa dôležitejšie a naliehavejšie ako to, čo sa deje doma. Bol som často obvinený z toho, že som síce fyzicky prítomný, ale psychicky neprítomný. Ak sa ocitnete v situácii, že v kúpeľni dokončujete svoje pracovné emaily, potom ste na najlepšej ceste. Keď som predal svoju firmu, uvedomil som si, že sa to musí zmeniť. Po odchode z práce vypínam počítač aj telefón a úplne sa moja pozornosť sústredí na rodinu.
Plánovanie a priority
Raz týždenne chodíme spolu so ženou na večeru. So synom fandíme spoločne pri futbalovej lige. So svojimi dcérami spoločne varíme. Väčšinou tieto rituály predstavujú obmedzenia v mojom pracovnom kalendári. Nemôžem predsa ísť na stretnutie v stredu a v piatok ráno pred deviatou, keď pripravujem raňajky a robím rozvoz. Mať svoju kanceláriu blízko k domovu je obrovská pomoc pri žonglovaní s prioritami. To znamená, že môžete stráviť rodinnú večeru spoločne a následne sa vrátiť do kancelárie.
Komunikujte
Keď som pracovne cestoval, minimálne som komunikoval so svojim okolím, okrem toho pracovného. Priatelia sa pýtali mojej ženy, "hej, kde je Scott tento týždeň?" Ona len úprimne odpovedala, "Nemám tušenie, budete mu musieť poslať e-mail." Teraz som už úplne naladený na týždenný rodinný rozvrh. Plánujeme spoločne stretnutia ale aj kalendár jedál, je to možno jedna z najdôležitejších vecí. Napríklad, či sa dokážem z práce uvoľniť, aby som dokázal stihnúť posledných 30 minút detského basketbalu. A dokážem ešte po ceste niečo vybaviť? Normálne bolo vybavovať veci medzi stretnutiami. Ale keď som v prvom rade rodič, čo je najčastejšie v prípade, keď je moja žena odcestovaná, musím stretnutie začať oznámením: "budete ma musieť ospravedlniť, ale ja som teraz jediný rodič, takže musím mať môj telefón po ruke v prípade, ak by sa vyskytol problém." Komunikácia predstavovala v mojom prípade ďaleko najväčší priestor na zlepšenie. Dnes sú už denné telefonáty aj textové správy samozrejmosťou. Komunikácia je nesmierne dôležitá. Domnievam sa, že v každej rodine je potrebné preberať životné situácie a brať ohľad na rozhodnutie každého z rodičov. Napríklad aj to, keď sa jeden z rodičov má posunúť v kariérnom rebríčku a aký to bude mať vplyv na spoločný život.
Zapájajte sa
Jednoducho nemôžete byť skutočným partnerom, ak sa riadne nezapájate do všetkých aspektov rodiny, nemôžete sa len opýtať svojho partnera, či nechce delegovať niektoré úlohy na vás. V prípade, že to tak robíte, potom to musí byť vzájomné, spoločné rozhodnutie. Ale ja osobne sa domnievam, že ani funkcia riaditelia by nemala jedného z partnerov diskvalifikovať z povinnej jazdy ako sú príprava obeda, pomoc s domácimi úlohami, či účasť na školských podujatiach. Všimnite si, že moja žena nepotrebovala inú osobu "riadiť" v domácnosti, ona ma potrebovala "mať". Zapojiť sa do každodenného života je jediný spôsob, ako zostať v spojení. Možno to z vás urobí aj lepšieho generálneho riaditeľa, pretože budete citlivejšie pristupovať k potrebám druhých.
Dokážete to všetko zvládnuť?
To je bežná debata na chodbách začínajúcich firiem aj podnikateľských centier. Nie sú riaditelia a zakladatelia firiem tak ambiciózni, že obetujú všetko pre to, aby firma fungovala? Väčšinou je náročné nájsť rovnováhu medzi súkromným a pracovným životom, tak aby neboli obete na jednej alebo druhej strane. V minulosti nás prekvapovalo, že v Silicon Valley boli šéfovia firiem veľmi mladí. Aké už mohli mať skúsenosti na úrovni generálnych riaditeľov? Ale v skutočnosti dokážu túto úroveň dosiahnuť o desať rokov skôr ako v tradičných odvetviach. Ja by som len poznamenal, že generálni riaditelia v 20-tich môžu byť plne kvalifikovaní a dostatočne znalí zvládnuť vedenie spoločnosti. Ale keď sa ich rodinný život začne rozširovať a dopyt po ich pozornosti sa zvyšuje, sú v rozpakoch, veci už tak automaticky nefungujú. Je pre mňa ľahké byť prorokom až teraz, po tom, čo som predal svoju spoločnosť. Skutočnosťou je, že aj mňa to stálo isté obete, pokiaľ ide o môj rodinný život, aby moja firma dosiahla úspech. Napriek tomu dúfam, že nová generácia, ktorá vyrástla v iných podmienkach a hranice medzi prácou a domovom sú definované inak, s využitím nových technológií sa im asi podarí udržiavať kontakty spôsobom, akým nám to umožnené nebolo.
