oPeniazoch.sk, The Conversation Foto: SITA
S prevahou správ dokumentujúcich znepokojujúce podmienky, v ktorých žijú obyvatelia Eritrei, a o obrovskom dave, ktorý sa rozhodol krajinu opustiť, sa mnohým tlačí na jazyk otázka. Kto vlastne zostane v tejto krajine a prečo?
Ak sa v Eritrei niekoho opýtate, prečo sa rozhodol, že svoj domov neopustí, dostanete jednoduché zdôvodnenie: pretože poznajú niekoho, kto tak už urobil. Tí, ktorí opustili krajinu predstavujú "pľúca" pre tých, čo zostali. Ich zarobené peniaze pomáhajú domácim zostať nažive. Otázkou potom je to, čo by sa stalo, keby tento zdroj vyschol. Všetci rodinní príslušníci, či už bratia, sestry, otcovia, matky, deti a širšie príbuzenstvo by museli prehodnotiť, či by dokázali zostať v Eritrei. Mnohí sú presvedčení, že jediným riešením by pre nich bolo prekročiť hranicu a opustiť svoju krajinu. Dnes má tento africký štát oficiálne 6,7 milióna obyvateľov.
Z mnohých dôvodov sú odchádzajúci Eritrejčania zastrašujúcou vyhliadkou. Opustenie krajiny a každá fáza ďalšej cesty nesie so sebou nebezpečenstvo, o neistote ohľadom budúceho zamestnania nehovoriac. Tí, ktorí opustia Eritreu stratia automaticky právo na návrat aj práva k majetku v krajine. Emigranti tak potenciálne zatiahnu svojich príbuzných a priateľov do nebezpečenstve, že budú obvinení vládou za pomoc pri úteku. Pre ostatných je dôležitejšia láska k vlasti, nechcú ju opustiť po ťažkom boji za nezávislosť. Ich túžba zostať je však spojená s možnosťou druhých odísť.
Zlato a ťažobný priemysel sú základom eritrejskej ekonomiky, uvádza Svetová banka, s tým, že "ekonomické podmienky zostávajú náročné". Vládna politika ochudobňuje prežívajúcich v Eritrei, ktorí nemajú to šťastie, že by ich niekto podporoval zo zahraničia. Vojenská služba je tu na dobu neurčitú, nesmú sa zúčastňovať domácich ani medzinárodných zhromaždeniach a tvrdé tresty čakajú na tých, ktorí sa akokoľvek postavia represívnej politike štátu.
Mnoho z tých jednotlivcov, ktorých zastavili ešte pred vstupom do Európy, sa zabarikádovali v kempoch v Calais, alebo sú premiestňovaní medzi jednotlivými štátmi. Sú súčasťou komplexných nadnárodných stratégií. Odvádzaním pozornosti od pochopenia problémov, ktorým čelia jednotlivci v Európe a na jej hraniciach, slúži aj aktuálna posadnutosť tým, ako ich kategorizovať. Neraz sa to deje výlučne podľa ich postavenia v bezprostrednej situácii "tu a teraz".
Prečo ľudia sa rozhodnú sťahovať je vždy zmes dobrovoľných aj nedobrovoľných faktorov. Rozdeľovanie ľudí na ekonomických migrantov a utečencov len zakrýva základné faktory, ako tieto dve skupiny navzájom súvisia. V Eritrei sú tí, ktorí utekajú pred najhoršími účinkami štátu a trhu, sú vlastne tí, ktorí sa dostávajú do množiny zvanej "ekonomickí migranti". Čo je dôležité, je to práve kvôli tomu, že sa rozhodli ochrániť svoje rodiny a priateľov a preto sa z nich stávajú utečenci.
Plány EÚ na zníženie počtu fyzických osôb opúšťajúcich Eritreu prostredníctvom rozvojovej pomoci tak stelesňuje neschopnosť politikov urobiť rozdiely medzi tými, ktorí krajinu opúšťajú a tými, ktorí za nimi stoja. Ak ide o násilie páchané štátom, ktoré núti občanov k odchodu, poskytovanie pomoci prostredníctvom tej istej inštitúcie nedokáže dobre riešiť niektoré z pôvodných problémov. Navyše niekoľko miliónov rozvojovej pomoci, ako to bolo v Eritrei, je často nič v porovnaní s tým, čo mnohé štáty dostávajú prostredníctvom svojho diaspóra.
Politiky, ktoré popierajú ľuďom možnosť poskytovať finančnú podporu pre priateľov a príbuzných mimo Európy, tým, že ich vidí ako "migrantov" a "utečencov" sú sebazničujúce. Mali by sme skôr podporovať jednotlivcov, aby sa uplatnili v Európe, čo by im umožnilo zasielanie peňazí tým, ktorí sa nechcú vydať na túto nebezpečnú cestu.
Povolenie pre niektorých jednotlivcov, že môžu zostať a pracovať v Európe, dokáže zachrániť celé rodiny pred tým, aby sa pustili prekročiť plne militarizovanú hranicu, plavili sa na schátralých člnoch po mori, alebo platili nehorázne tarify prevádzačom v otrasných podmienkach. Prevody finančných prostriedkov predstavujú záchranné lano, a to ako pre jednotlivcov, ktorí zostávajú v rámci jednotlivých krajín s vysokým stupňom násilia, sú prenasledovaní či pre tých, ktorí chcú zostať v utečeneckých táboroch v blízkosti vlastnej krajiny. O oslave ekonomík, ktoré to umožňujú, ale v médiách plných diskusií o migrácii a azyle akosi nepočuť.
Peňažné zásielky sú nielen kvantitatívne väčšie, ale aj kvalitatívne účinnejšia pomoc miestneho obyvateľstva a podporujú ich rozvoj. Spájať preto význam prevodov finančných prostriedkov s debatou o tom, či ľudia sú ekonomickí migranti alebo utečenci je irelevantné. Fotografie mladých žien alebo mužov sediacich pri plotoch, alebo tlačiacich sa vo vlakoch v Európe sa často odvolávajú na "ekonomických migrantov", ako by zabúdali na zásadný význam tohto typu cestovania. Takáto kategorizácia je použitá úplne nesprávne a mnohí sú neúspešní pri udeľovaní azylu práve kvôli tomu, že ďalšie osoby v ich rodinách zostali doma a nie sú "utečencami".
Povoliť ľuďom, aby sem prišli, mohli pracovať a posielať domov peniaze pomáha potláčať potrebu, aby viac ľudí muselo opustiť svoje domovy, aby sa vyhli zničujúcim účinkom vojny, násiliu a ekonomického kolapsu. Stavanie plotov, bombardovanie lodí a blokovanie hraníc však podkopávajú túto stratégiu a len prispieva k tomu, aby ľudia opustili svoju krajinu a žiadali o azyl inde. Bez ohľadu na označovanie migrantov, zdá sa, že by bolo naivné a kontraproduktívne, ak by sa práca finančná pomoc rodine v domovskej krajine nezaradila do diskusie o problematike utečencov.
Autorom je Georgina Cole, výskumná pracovníčka na katedre medzinárodného rozvoja, University of Oxford
