Ľudia by nemali priveľa sporiť, pre ekonomiku to predstavuje problém

, businessinsider Foto: thinkstock

Základným predpokladom je, že spotrebitelia nie sú ekonómovia. To znamená, že normálni ľudia, ktorí majú prácu a príjem, neskôr robia také rozhodnutia ohľadom svojich ťažko zarobených peňazí, ktoré ekonómovia vôbec neočakávajú.

Dobrým príkladom je sporenie, prečo ľudia šetria. Stručne povedané, príliš veľa úspor a zníženie výdavkov znamená nedostatok agregátneho dopytu v ekonomike. Inými slovami hrozí "sekulárna stagnácia". V poznámke ku klientom sa Binky Chadha z Deutsche Bank pozrel na vzťah medzi úrokovými sadzbami a sporením. Zistil, ako inak, že spotrebitelia sa väčšinou nesprávajú tak, ako to od nich očakáva centrálna banka. Konkrétne, ľudia šetria peniaze aj keď sú úrokové sadzby nízko, v čase, keď mnohí ekonómovia očakávali, alebo aspoň dúfali, že títo ľudia začnú míňať viac za nákupy, alebo investujú do aktív, ktoré skutočne dokážu zarobiť.

Ak domácnosti šetria s cieľom nahromadiť si cieľovú  úroveň, z čoho budú žiť na dôchodku, alebo chcú niečo odkázať svojim dedičom, nakoniec dosiahnu len nižšiu mieru úspor. A naopak s poklesom bohatstva sa zvyšuje miera úspor. Na druhej strane, zvýšenie miery úspor, teda pokles miery spotreby, zníži agregátny dopyt v ekonomike. Táto závislosť miery úspor a bohatstva je široko uznávaná, vrátane rôznych členov FOMC.

O termíne "nadmiera úspor" hovoril už bývalý predseda Fedu Ben Bernanke v rokoch počas finančnej krízy. Pozrime sa teda na to, kto dokáže ťažiť najviac, keď úrokové sadzby sú nízko. Sú to dlžníci. Takže sú to predovšetkým vlády a podniky, na rozdiel od domácností, rozumej spotrebiteľov. A ako píše Deutsche Bank, domácnosti v USA majú podstatne viac aktív ako pasív. To znamená, že zatiaľ čo domácnosti ťažia zo sekundárneho efektu nízkych úrokových sadzieb, kedy ceny tovaru a služieb klesli, primárny vplyv nízkych úrokových sadzieb, teda zníženie nákladov na požičiavanie peňazí a servis existujúcich dlhov, ich už zaujíma oveľa menej.

Čo teda nízke úrokové sadzby pomáhajú vyvolať? Umožňujú vládam a firmám požičiavať si peniaze lacnejšie a pre tých, ktorí si už požičali, znížiť náklady na ich neuspokojené nároky prostredníctvom refinancovania tým, že svoje záväzky z budúcich termínov uhradia pri súčasných prevládajúcich úrokových sadzbách. Ale sme opäť pri tom istom, neúmerne to zvýhodňuje podniky a vlády, nie spotrebiteľov.

A keď nastal hypotekárny boom refinancovania pôžičiek, kedy spotrebiteľ dokáže získať novú hypotéku za nižšiu sadzbu, majú domácnosti stále viac aktív ako pasív. Ale okrem potenciálne nižších hypotekárnych nákladov je tu ešte aj ďalšia vec, ktorú si spotrebitelia skutočne všimnú. Sú to nízke úrokové sadzby za uloženie peňazí v banke. Dostanú tak naspäť menej peňazí, ako keby ich investovali, alebo si za ne nakúpili tovar, či služby.

Niekoľko rokov pred finančnou krízou to nepredstavovalo žiaden problém, spotrebitelia sa správali presne tak, ako sa od nich očakávalo. Úrokové sadzby klesali, akcie a ceny pre domácnosti rástli, aktíva domácností prispievali k hrubému domácemu produktu. Vo výsledku ľudia šetrili menej, pretože verili, že si môžu dovoliť utrácať, majú nasporené dosť pre odchod do dôchodku. Karta sa však obrátila. V čase finančnej krízy ľudia začali viac šetriť, hneď ako ceny aktív poklesli. A rastúce úspory spotrebiteľov priniesli vrásky na čelo centrálnych bankárov. A tak sa dostávame k tomu, že spotrebitelia nie sú ekonómovia a ani sa tak nesprávajú. Nie je to však niečo, čo by si ekonómovia nestačili všimnúť. Zdá sa, že je to skôr problém pre tvorcov politík, ako zbaviť domácnosti tohto zvyku. Inými slovami, centrálne banky zdanlivo zlyhali, keď sa pokúsili znížiť prebytok úspor.

Upozorňuje na to aj Chadha z Deutsche Bank, že nízke úrokové sadzby zvýšili mieru úspor, pretože zvýšenie úspor sa dá do značnej miery považovať za prejav strachu z nedostatku peňazí v budúcnosti. Hovoríme si: dnes potrebujem šetriť viac aby som mal dostatok peňazí zajtra, pretože úroky na mojich úsporách v banke sú takmer nulové. Po takomto myšlienkovom pochode sa domácnosti vrhli na dlhopisy, sú síce menej výnosné ako akcie, ale patria k relatívne "bezpečnejším" aktívam. A držali sa ďalej od akcií, a to napriek skutočnosti, že dlhopisy a sporiace účty prinášajú veľmi málo oproti výsledkom z histórie.

Opäť si pripomeňme, že centrálni bankári chceli dosiahnuť nízku mieru úspor a rozprúdiť spotrebiteľské výdavky. Pozrime sa, ako situáciu popisuje Deutsche Bank.

Ak je to tak, ako empirické dôkazy silne naznačujú, miera úspor domácností je poháňaná túžbou hromadiť bohatstvo, z čoho je logické, že miera návratnosti by mala mať vplyv na mieru úspor. Miera výnosnosti určuje veľkosť úspor na dôchodok, takže nižšie sadzby si vyžadujú vyšší cieľ na dosiahnutie rovnakého cieľa príjmu. Návratnosť ovplyvňuje rýchlosť s akou môžu byť investičné ciele dosiahnuté prostredníctvom výnosov, preto nižšia miera návratnosti si vyžaduje väčšie úspory, ak chceme  dosiahnuť rovnakého cieľa.

Luke Kawa z Deutsche Bank hodnotí kompletný pokrízové bankové kroky takto:

Kým mnoho argumentov hovorí, prečo by proticyklická menová politika v USA prostredníctvom nižších sadzieb mohla podporovať hospodársky rast, menej úspor a viac spotreby nie je jedným z nich. Naozaj empirické dôkazy hovoria o presnom opaku: nižšie sadzby znamenajú zníženie miery spotreby a zníženie celkového dopytu.

Asi pred mesiacom sme boli svedkami ako spotrebitelia nemíňali viac za tankovanie, hoci cena pohonných hmôt klesla. Poučení finančnou krízou chcú radšej vidieť usporené peniaze vo svojom rozpočte, ako ich minúť za nákupy, ktoré sú naozaj nahraditeľné.

Navyše počas ostatných mesiacov sa ozval aj laureát Nobelovej ceny Robert Shiller, ktorý hovoril o tom, že to už nie je naša nádej do budúcnosti, ale naše obavy, ktoré sú hnacou silou pre vzostup ceny jednotlivých akcií. A to je len ďalšia jasná známka iracionality ľudí, o ktorých mnohí ekonómovia predpokladajú, že by sa mali správať rozumne.

Súvisiace články

Aktuálne správy