Centrálne banky už strácajú kontrolu: Žijeme vo svete, kde je príliš veľa dlhov a málo rastu

, Citigroup, zerohedge Foto: thinkstock

Centrálne banky sedem rokov nalievali na trhy dodatočnú likviditu, pozitívny efekt sa však začína vytrácať. Likvidácia devízových rezerv rozvíjajúcich sa trhov na čele s Čínou navyše znamená, že ďalšie peniaze už ekonomikám nepomôžu. Trhy čaká sekulárna stagnácia.

Tempo, akým Čína pristúpila k vytváraniu dlhu v posledných rokoch, je v porovnaní s ostatnými centrálnymi bankami nedostižné. Za päť rokov od vypuknutia finančnej krízy vytvorila Čínska ľudová banka bankové úvery v objeme 15 biliónov dolárov. To krajine vytvorilo zdanlivý globálny úverový vankúš, ktorý ju ochránil pred recesiou v západných ekonomikách a výrazne zatienil snahu štyroch najväčších centrálnych bánk v rozvinutých krajinách.

Západné centrálne banky síce reagovali na udalosti po páde Lehman Brothers nalievaním likvidity na trhy vo veľkom, oproti samotnej čínskej centrálnej banke však iba v dvojtretinovom objeme. Ako to vtedy opísal server zerohedge, "centrálne banky USA, eurozóny, Japonska a Británie by sa od svojej čínskej kolegyne mali čo učiť".

Po ďalšom roku prehlbovania rozdielu sa Čína kvôli regulácii a snahe zabrániť rozširovaniu vplyvu tieňového bankovníctva rozhodla zmeniť prístup. Po kvantitatívnom uvoľňovaní, ktoré viedlo k rastu devízových rezerv, bol opačný proces sprevádzaný nielen znehodnotením meny, ale aj takzvaným kvantitatívnym uťahovaním, respektíve výpredajom amerických štátnych dlhopisov v obrovských objemoch.

Išlo o neodvratný proces, ktorý ale má na globálnu ekonomiku oveľa väčší vplyv, než si mnohí chcú pripustiť. V QE pokračujú centrálnej banky Japonska a eurozóny, na rizikové aktíva to však nemá prakticky žiadny vplyv. A už vôbec nie v USA, kde sú všetky hlavné indexy v korekcii.

Ekonómovia, investori a analytici si kladú otázku, či svet dosiahol svoj úverový limit, a zaujímajú sa o to, prečo má oslabenie na rozvíjajúcich sa trhoch tak výrazný vplyv na globálne trhy a prečo vlastne likvidita centrálnych bánk západných ekonomík prestala fungovať tak, ako sa očakáva. Matt King zo Citigroup prichádza z jednoduchou odpoveďou – na svete je príliš veľa dlhov a nie príliš veľa rastu.

Na otázku, kto bol na čele vo vytváraní tohto dlhu, je odpoveď tiež pomerne jasná. Neboli to centrálne banky rozvinutých západných krajín, ktoré sa len snažili o oddĺženie súkromného sektora. Väčšinu rastu dlhu majú na triku rozvíjajúce sa krajiny, najmä Čína. Ale prečo je tak dôležité vedieť, kde sa tvorí viac dlhov? Vysvetlenie spočíva v tom, kam išli novo vytvorené peniaze. V západných ekonomikách sa peniaze vytvorené centrálnymi bankami nedostávali na trh, do peňažného systému, čiastočne aj preto, že o úvery nebol veľký záujem, ale zostávali na finančných trhoch, čím dochádzalo k rastu cien finančných aktív. Málo peňazí v ekonomike vedie k nižším investíciám a chýbajúcemu viacnásobného efektu.

V rozvíjajúcich sa ekonomikách to bolo inak, pretože tu fungoval klasický postup s bankou ako prostredníkom pri poskytovaní úveru do reálnej ekonomiky. Vedľajším efektom boli akumulácie devízových rezerv a posilnenie menovej bázy. Dôležité je, že nové peniaze viedli k rastu investícií, aj keď kvôli tomu dochádzalo k takým nezmyslom, ako boli výstavba miest duchov a nevídané hromadeniu komodít. Problémom je tiež skutočnosť, že vzniká nebezpečná kreditná bublina, pretože dlhy sa hromadia vo firemných súvahách.

Multiplikačný efekt na rozvíjajúcich sa trhoch bol teda oveľa výraznejší ako na západe, jeho stimulačný efekt už ale tiež stráca silu. Dopláca totiž na podobné choroby ako západné trhy a aj tu došlo k rastu cien aktív, ako sú nehnuteľnosti a akcie. A potom prišla dramatická zmena.

V novembri 2014 sa začal u exportérov ropy kvôli poklesu cien čierneho zlata objavovať nezvyčajný fenomén, výpredaj devízových rezerv. Od producentov ropy sa tento jav prelial prakticky do všetkých rozvíjajúcich sa krajín a viedlo to až k výpredajom zo strany Číny, ktoré už mali na trh výraznejší vplyv. Podľa Kinga to vedie k znehodnoteniu peňazí a pomalému, ale istému šíreniu inflačnej vlny po celom svete. Výpredaj amerických dlhopisov ale nakoniec podľa ekonómov nepovedie k zvyšovaniu ich výnosov a ak áno, tak len dočasne. Zvyšovanie rizikovej averzie totiž povedie skôr k ďalším prepadom cien akcií, čo opäť povedie k rastu dopytu po štátnych dlhopisoch a vyrovnaniu čínskej ponuky.

V dôsledku to bude mať neblahý vplyv aj na reálnu ekonomiku. Bez pozitívneho vplyvu investícií v energetickom sektore a investícií v mladých ekonomikách dôjde podľa Kinga k bezprecedentnému rastu zásob, čo zvyšuje tlak na využitie výrobných kapacít, mieru zamestnanosti a pri likvidácii zásob na HDP.

A aj keď budú chcieť centrálne banky situáciu naprávať ďalším kvantitatívnym uvoľňovaním, samotní centrálni bankári si musia byť vedomí toho, že každý ďalší pokus má stále menší pozitívny vplyv. Inými slovami, centrálne banky už svoju muníciu takmer vystrieľali.

V tomto smere je zaujímavé, že v poslednom čase majú v centrálnych bankách väčšiu silu slovné intervencie a upozornenia ako samotná tlač peňazí. Banky sa tak ocitli v nepríjemnej situácii, keď slovné intervencie taktiež strácajú silu a pumpovanie peňazí je negované výraznými odlivmi peňazí z rozvíjajúcich sa trhov.

Nastáva teda ďalší nový normál, kedy centrálne banky nebudú mať kvôli odlivu prostriedkov z rozvíjajúcich sa trhov kontrolu nad finančnými trhmi a kedy spomalenie rastu zadlženia bude mať za následok aj spomalenie rastu HDP. A to je takzvaná sekulárna stagnácia, ktorá ohrozuje svetovú ekonomiku už od roku 2009.

Záver sa nebude páčiť ani centrálnym bankárom, ani ekonómom keynesiánom. Ale ani tým, ktorí veria v stály rast cien aktív, pretože peniaze zadarmo, ktoré boli k dispozícii posledných sedem rokov, už nemajú zmysel. Citigroup to zhrnula do jedinej vety: rast úverov vyžaduje nielen ochotu dlžníkov požičiavať si, ale aj ochotu veriteľov poskytovať úvery, avšak v súčasnosti sa obe strany tohto obchodu blížia k svojmu limitu.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy