Sú väzni, ktorí dostávajú nízke mzdy, zneužití?

, FEE Foto: thinkstock

Odsúdení sú za svoju prácu platení na základe svojich pracovných zručností. Ak by sme chceli moralizovať, dá sa toto zamestnanie považovať za vykorisťovanie? Musíme byť veľmi opatrní, pokiaľ hovoríme o pracovnej sile za mrežami. Normálna logika trhovej výmeny hovorí o výhodách pre zamestnávateľa aj zamestnanca. To ale nemusí platiť za múrmi väzenia.

Ak sa pozrieme na rôzne debaty o využívaní pracovnej sily odsúdených, napríklad ekonóm Ben Powell tvrdí, že sa to podobá práci v "manufaktúrach“ v rozvojovom svete. Konkrétne, že väzeň môže zarobiť smiešny peniaz, len preto, že je outsiderom spoločnosti. Všeobecne povedané, asi všetci slušní ľudia by mali aktívne tlieskať "väzenskej práci" ako prospešnej pre väzňov, aj pre spoločnosť ako celok.

To ale neznamená, že by sme im možnosť slušného zárobku mali odoprieť, aj väzni potrebujú zarobiť peniaze. Miera recidívy síce obmedzuje tieto možnosti, ale vláda by nemala nikoho zbaviť prostriedkov na generovanie normálneho príjmu. Ani keď je vo výkone trestu. Takýto krok nielen že posúva odsúdeného do chudobnejšej sféry z krátkodobého hľadiska, ale aj sabotuje jeho schopnosť získať skúsenosti vo svojom doterajšom poli pôsobnosti. Výsledkom je, že po vypršaní trestu aj bez stigmy väzenského záznamu, bude na trhu práce vďaka menším skúsenostiam menej predajný.

Väčšina občanov to považuje za samozrejmé, najmä počas recesie, keď úradníci majú čo robiť, aby pomohli nezamestnaným vrátiť sa k zmysluplnej práci. Ale populácia priamo pod dohľadom vlády, teda väzni, dostávajú otupujúce úlohy, ako napríklad zametanie zimného posypu z verejných komunikácií, či zber odpadkov pozdĺž cesty. Prečo by ale väzni nemohli pracovať na iných pozíciách, ktoré využívajú spotrebitelia, a zároveň tým získali obchodné zručnosti?

"Väzenská práca" je charakteristickým znakom slobodnej a spravodlivej spoločnosti. Ale ako by takéto zariadenia mohli fungovať v takých výnimočných prípadoch, keď je jedinec jednoducho príliš násilný a nebezpečný pre väčšinu ľudí a nikto by ho nechcel vidieť v blízkosti svojho majetku? V tomto scenári, by šlo o akési "oázy," ktoré ponúkajú ubytovanie a stravovanie týmto vydedencom. Môžeme ich síce označiť ako väzenie, ale tieto inštitúcie sa budú snažiť byť patronátom vyvrheľov. Boli by to inštitúcie, ktoré by nechali  svojich obyvateľov zarobiť si čo najviac ako je to len možné. Napríklad, ak by bol softvérový inžinier usvedčený ako sériový vrah, asi by nebol pravdepodobne vítaný kdekoľvek v spoločnosti, okrem bezpečných budov s vyškolenými strážnikmi. Ale majiteľom týchto budov by malo záležať na tom, aby urobili potrebné opatrenia, aby mal k dispozícii počítačové pracovisko a pripojenie k internetu. Ako môže takýto odsúdenec pomôcť komukoľvek, vrátane rodín jeho obetí, ak bude s krompáčom v ruke rozbíjať skaly na horúcom slnku? Ak by mu umožnili získať vysoký príjem, mohol by platiť nemalé peniaze rodinám svojich obetí, a aspoň nejakým spôsobom sa pokúsiť splatiť svoj "dlh spoločnosti."

Náš súčasný systém trestného súdnictva je zameraný viac na odplatu než reštitúcie. V ideálnej spoločnosti, termín "väzenské práce" by nemali v nás evokovať nič kruté a vykorisťujúce. O nič viac ako pojmy "kancelárske práce" alebo "továrenské práce." Bohužiaľ, parametre sú dnes nastavené úplne nespravodlivo. Napríklad keď väzni môžu čisto teoreticky  v súčasnosti odmietnuť pracovať pre tú – ktorú korporáciu, v skutočnosti im potom stráže môžu urobiť zo života peklo. Nečudo, že sa  sami ponúkajú na túto takmer dobrovoľnícku prácu. 

Dá sa povedať že štát tým potláča konkurenciu na oboch frontoch. Ak firmy platia almužnu „zamestnancom“ pri výrobe produktu, ktorý nakoniec má vysokú predajnú cenu, potom sa firmy a väznice podieľajú na patovej situácii. Na normálne fungujúcom trhu by tento scenár poskytol príležitosť pre novú firmu, ktorá by ponúkla pracovníkom vyššiu mzdu, ale takáto ponuka nemôže prísť bez súhlasu štátu. Logika voľných trhov funguje len do tej miery, že vzťahy sú skutočne dobrovoľné. To však dnes nedokážeme zaručiť v kontexte väzenskej práce.

 

Autorom je Robert P. Murphy, autor knihy Choice: Cooperation, Enterprise, and Human Action

Súvisiace články

Aktuálne správy