Všetci boháči nepatria do jedného vreca: Kým jeden miliardár ekonomickému rastu pomáha, ten druhý mu škodí

, The Washington Post Foto: SITA

Počas posledných niekoľkých desaťročí sa bohatstvo čoraz viac koncentruje v rukách niekoľkých jedincov globálnej elity. Miliardári ako zakladateľ spoločnosti Microsoft Bill Gates, mexický magnát Carlos Slim Helu alebo fenomén investovania Warren Buffett hrajú obrovskú úlohu v globálnej ekonomike. Je koncentrácia bohatstva v rukách vybranej skupiny dobré, alebo zlé pre nás ostatných?

Ako prvé čo by sme v tejto súvislosti počuli, sú hlasy kritikov nerovnosti. Ale ekonómovia sa už tak jednoznačne nevyjadrujú. Niektorí argumentujú, že nerovnosť môže poháňať rast, lebo bohatí si môžu dovoliť financovať ďalšiu podnikateľskú činnosť. Alebo, že nové dane a prerozdeľovacie programy, ktoré sa zvyčajne používajú v boji proti nerovnosti, sú vlastne neefektívne. Opačný tábor tvrdí, že nerovnosť je brzdou rastu, hovoria, že bráni chudobným získať pôžičku na založenie firmy, alebo získať vzdelanie a školenia tak potrebné pre dynamickú ekonomiku. Iní sú toho názoru, že nerovnosť vedie k politickej nestabilite, čo môže byť ekonomicky škodlivé.

Nová štúdia, ktorú uverejnil Journal of Comparative Economics pomôže vniesť svetlo do tejto debaty. Priniesla nápaditý nový spôsob, ako zmerať bohatstvo miliardárov. Sutirtha Bagchi z Villanova University a Jan Svejnar z Columbia University zistili, že nie je podstatná miera nerovnosti, ale nerovnosť ako taká. Konkrétne v prípade miliardárov, ktorí sa k majetku dopracovali cez politické konexie, má nerovnosť tendenciu potápať širšiu ekonomiku, píše sa v štúdii. Ale keď sa miliardári k svojmu  bohatstvu dopracovali prostredníctvom trhu a obchodných aktivít, ktoré nie sú spojené s vládou, už tomu tak nie je.

Táto štúdia je jednou z prvých, ktorá našla spôsob, ako študovať majetkovú nerovnosť vo veľkej skupine krajín. Podivné je, že ekonómovia študujú bohatstvo definované ako súčet všetkých aktív mínus dlhy. Mnohé krajiny nemajú totiž správne údaje, najmä z dlhodobejšieho hľadiska. Zvyčajne sa ekonómovia opýtajú, koľko si zarobil za uplynulý týždeň? Je to jednoduchšie než vypočítať celkový dlh a majetok. Problémom tohto prístupu je, že rozdiely v príjme sú oveľa menšie, než zmeny v bohatstve. Preto majetková nerovnosť reprezentujúca všetok príjem aj dedičstvo za určitý čas, je takmer vždy oveľa väčšia než nerovnosť príjmová.

Aby bolo možné analyzovať bohatstvo z čo najväčšej skupiny krajín, dvojica ekonómov zvolila dobre známy zdroj, každoročne zverejňovaný zoznam miliardárov v časopise Forbes. Zatiaľ čo v roku 1982 to bol zoznam 400 najbohatších Američanov, v roku 1987 sa už rozšíril na globálnych miliardárov. Autori spočítali bohatstvo všetkých miliardárov na zozname Forbes v danej krajine a vydelili ho HDP danej krajiny, počtom obyvateľov, alebo základným kapitálom, aby zistili veľkosť bohatstva miliardárov v porovnaní s veľkosťou krajiny.

Podľa prepočtov majetková nerovnosť rástla v priebehu času takmer všade, zvýšila sa v 17 z 23 krajín, ktoré pozorovali medzi rokmi 1987 a 2002, opačný trend zaznamenali len v šiestich prípadoch. Tiež zistili, že miera nerovnosti bohatstva zodpovedala negatívnym dopadom na hospodársky rast. Inými slovami, čím vyšší je podiel bohatstva miliardárov v krajine, tým pomalší je rast tejto krajiny. Zistili, že nerovnosť  príjmov a chudoba mali na rast iba malý vplyv.

Najviac fascinujúci nález ale hovorí o prepojení bohatstva, rastu a politických konexií. Vedci tvrdia, že v minulosti sa štúdie pozerali na úroveň nerovnosti v krajine, ale nie na dôvod, prečo k nej dochádza. Či už je to na základe štrukturálnej nerovnosti, politickej moci či rasizmu, alebo či sa jednoducho niektorým ľuďom či firmám darí lepšie ako ostatným hráčom na trhu. Napríklad, Indonézia a Veľká Británia majú porovnateľné výsledky v nerovnosti na základe Gini koeficientu, napriek tomu je jasné, že politické a podnikateľské prostredie v týchto krajinách je úplne rozdielne.

Bagchi a Švejnar urobili sito. Zoznam všetkých miliardárov Forbes rozdelil do množín podľa toho, či niekto svoje bohatstvo získal vďaka politickým kontaktom. Nebolo to jednoduché, takmer všetci miliardári pravdepodobne profitovali z prepojenia na vládu. v tej či onej podobe. Ale vedci použili veľmi konzervatívnu klasifikáciu, do tejto skupiny sa dostali len tí miliardári, u ktorých bolo evidentné prepojenie. Mimoriadne náročné to bolo so Singapurom a Hongkongom, ale aj Indonéziou, kde bez potrebných politických konexií ani nezískate dovozné licencie. Alebo v Rusku, kde v polovici 90. rokov niektorí štátni zamestnanci zbohatli za jednu noc počas privatizácie.

Vedci zistili, že kým niektoré krajiny ako Rusko, Argentína, Kolumbia, Malajzia, India, Austrália, Indonézia, Thajsko, Južná Kórea a Taliansko mali relatívne viac politicky pripojených boháčov, Hongkong, Holandsko, Singapur, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká Británia mali takmer nulovú hranicu politicky prepojených miliardárov. USA sa tiež môžu pochváliť veľmi nízkym počtom politicky pripojeného bohatstva v rebríčku sú na 11. mieste.

Keď vedci porovnali tieto údaje s hospodárskym rastom, závery boli jasné. Títo politicky pripojení miliardári brzdia ekonomický rast. Majetková nerovnosť, ktorá pochádza z politických kontaktov je zodpovedná za takmer všetky negatívne dopady na hospodársky rast. Majetková nerovnosť, ktorá nemá nič spoločné s politickým prepojením má len malý vplyv na rast. Vedci odhadujú, že nárastom nerovnosti o 3,72 percenta by sa krajine znížil rast o pol percenta reálneho HDP na obyvateľa. "To je veľký vplyv, vzhľadom k tomu, že priemerný rast HDP je niečo okolo dvoch percent ročne,“ povedal Bagchi. Výskumníci naznačujú, že ak sa bohatstvo a moc sústredia v rukách niekoľkých jedincov, tieto obchodné a politické elity často ovplyvňujú vládnu politiku takým spôsobom, ktorý nereprezentuje záujem širšej spoločnosti. Napríklad takto prepojené podnikateľské elity účtujú zákazníkom vyššie ceny za služby, riadia prístup k bankovým úverom a iným finančným nástrojom, alebo dokážu zabrániť príchodu konkurenčných firiem. "Jedna z vecí, ktoré nás šokovali je, že bohatí miliardári často podnikajú kroky, aby sa pokúsili obmedziť hospodársku súťaž," povedal Bagchi.

Ako príklad uvádza Carlosa Slima Helu, mexického miliardára, ktorý podniká v oblasti telekomunikácií. Slim zbohatol, keď Mexiko privatizovalo svoj telekomunikačný sektor a jeho firma sa dostala k majetku celkom lacno. Mexická vláda to odklepla s očakávaním, že Slimov Grupo Carso zníži ceny a rozšíri pokrytie. "To sa samozrejme nestalo," hovorí Bagchi. V súčasnosti sú v Mexiku ceny telekomunikačných služieb aj naďalej výrazne vyššie ako v iných krajinách, a investície sú v tomto odvetví nižšie. Slim použil majetok získaný od Telecomu k tomu, aby mohol expandovať do ďalších sektorov ekonomiky.

Bagchi spomína aj ruskú oligarchiu, ako ďalší príklad. Rusko nemalo žiadnych miliardárov na zozname Forbes až do roku 1990, kedy krajina začala privatizovať štátom vlastnené ropné a plynárenské spoločnosti. Niektorí štátni zamestnanci "boli na správnom mieste v správny čas, a získali kontrolu nad týmito spoločnosťami ťažiacich prírodné zdroje za smiešnu cenu," hovorí Bagchi. V štúdii sa spomína napríklad ruský miliardár Michail Fridman, ktorý financovali volebnú kampaň Borisa Jeľcina v roku 1996 a ktorý kúpil štátne ropné a metalurgické firmy za veľmi nízku cenu, ako informoval v roku 2001 denník The Wall Street Journal. Počas nasledujúcich 20 rokov „kamarátšaftský“ kapitalizmus rozdelil ruskú spoločnosť a znížil jej ekonomický potenciál, hovorí Bagchi.

Podľa Bagchiho by preto rozvojové krajiny by mali obmedziť, nakoľko môžu podniky spolupracovať so štátom, lebo tieto interakcie málokedy dopadnú dobre pre priemerných ľudí. Druhým poučením je, že to nie je len nerovnosť, ale aj zdroj nerovnosti, na ktorom skutočne záleží.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy