oPeniazoch.sk, The Atlantic Foto: thinkstock
Na niekoľkých starovekých miestach v okolí Stredozemného mora sa našiel dôkaz o tom, že ľudia boli zapojení do ekonomickej aktivity. Bolo to ešte predtým, ako naši predkovia začali obchodovať. Namiesto peňazí sa používali mušle, ktoré si opakovane vymieňali za iné hodnoty.
Pred zhruba 120 000 rokmi, v púšti blízko Oued Djebbana, čo je dnes severné Alžírsko, používal človek malé morské mušle. Išlo o morské ulitníky veľkosti hroznovej bobuli, ktoré žili v plytkých vodách Stredozemného mora. Ľudská ruka ich ulity opracovala do korálkov, pravdepodobne aby sa dali použiť ako náhrdelník. Antropológovia tvrdia, že je to dôkaz o využívaní morských mušlí pre dekoračné a estetické účely, ale pred 120 000 rokmi sa Oued Djebanna nachádzala takmer 200 kilometrov vo vnútrozemí, ďaleko od mora.
Náš druh vznikol v Afrike pred asi 160 – 200 000 rokmi. V časoch, o desiatky tisíc rokov neskôr, keď sa používali spomínané mušle, žili ľudia v skupinách ako lovci a zberači, mali len najprimitívnejšie nástroje a jednoduché prístrešky. Poľnohospodárstvo sa začalo presadzovať až o 110 000 rokov neskôr, na obrábanie kovu a prvé pokusy s písmom by sme si museli počkať ešte ďalších 5000 a viac rokov. Neexistovali žiadne cesty, ani trhy, kde by prebiehal obchod. A teraz sa zrazu objavil dôkaz o tom, že ľudia boli zapojení do ekonomickej aktivity a pre svoje obchody využívali mušle.
V súčasnej dobe je tento druh správania sa braný ako samozrejmosť, obchod vytvára základy svetovej ekonomiky. Ale "ekonomické transakcie, ako sú tie, ktoré sa odohrávali na Oued Djebanna, išli nad rámec akýchkoľvek iných druhov.“ Žiadny iný živočích niečoho takéhoto schopný nie je. Dokonca ani naši zaniknutí, veľkým mozgom vybavení, bratranci neandertálci, ktorí žili v rovnakom období, ako obchodníci s korálkami z Alžírska. Dôvod môžeme hľadať najskôr tam, že aj tie najjednoduchšie výmeny vyžadujú sofistikovaný súbor pravidiel a porozumenie. Ako môžem niekomu dôverovať, že za svoje mušle dostanem niečo rovnakej hodnoty? Ako mám vedieť, že niekto neukradne môj tovar a jednoducho neutečie? A ako sa vôbec dokážeme dohodnúť na hodnote našich vzájomne uznaných položiek?
Táto posledná otázka je v niektorých ohľadoch veľmi dôležitá, pretože môže vysvetliť inú záhadu o ľuďoch. Súvislosť medzi majetkom a rečou. Sme jediným druhom, ktorý má komplexný systém obchodu a výmeny,a tak isto sme tiež jediný druh, ktorý dokáže rozprávať, čo by mohlo mať svoj pôvod v našich prvých pokusoch správať sa ekonomicky.
Niekto by mohol argumentovať, že jazyk a aj obchodovanie, sú len prirodzeným vývojom univerzálnych kognitívnych mechanizmov, ktoré prišli s vývojom mozgu. Ale jazyk je tak špecifický a obchodovanie tak komplikované, že nie je dôvod sa domnievať, že by šlo o prirodzený výber a reč považovať za šikovnú schopnosť adaptácie. Náš jazyk je kus sociálnej technológie, vyvinutý pre správu požiadaviek v sofistikovanom spoločenskom živote založenom na obchode. Možno, že sme sa naučili rozprávať pretože sme boli jediný druh, ktorý mal o čom hovoriť.
V tejto súvislosti je tu jedna zaujímavá úvaha. Všetky živočíchy dokážu medzi sebou komunikovať, či už je to prostredníctvom chrochtania, piskotu, štekotu, údermi hrudníka, pachov, farieb, či chemických signálov. Tieto znamenia sa môžu líšiť vo svojej intenzite a vytrvalosti. Môžu signalizovať stav alebo zámery zvieraťa, alebo prezentovať jeho fyzickú zdatnosť. Dokážu si odovzdávať správu o blízkosti predátora a varovať sa navzájom pred bezprostredným nebezpečenstvom.
Ľudský jazyk je niečo iné, je to zložitejšie. Dokážeme komunikovať vo vetách zložených z jednotlivých slov. Na rozdiel od komunikácie zvieraťa, náš jazyk nám umožňuje kombinovať, rekombinovať a vytvárať tak nekonečné množstvo rôznych správ. To znamená, že váš maznáčik vám dokáže povedať, že je nahnevaný, a dokonca aj ako veľmi, ale nemôže vyrozprávať svoj životný príbeh. Pre porovnanie, my dokážeme zdieľať aj myšlienky druhých a ťažiť z múdrosti minulosti. Môžeme si robiť plány, opísať, kto čo komu urobil, keď to urobil, a z akého dôvodu sa to stalo. Môžeme opísať, ako veci robiť a čomu sa vyhnúť. Môžeme vyjadriť iróniu, prekvapenie, radosť, strach, pesimizmus, lásku, nenávisť, alebo túžbu. Môžeme byť vtipný alebo úmyselne nejasný.
Teraz, aby sme zistili, prečo je jazyk tak dôležitý pre ekonomickú aktivitu, zvážte nasledujúci mierne vtipný, ale vierohodný scenár, ktorý by sa mohol odohrávať medzi vami a vaším domorodým kolegom niekedy v minulosti. Predstavte si, že žijete v časoch, kedy sa gény pre jazykové schopnosti stále vyvíjajú, takže nie každý bol schopný jazyk používať.
Ste dobrý vo výrobe hrotov šípov, ale beznádejne to vyzerá s výrobou dreveného hriadeľa, paličky, na ktorú by ste hrot upevnili. Poznáte ale dvoch ľudí, ktorí sú naopak dobrí vo výrobe tela šípu, ale nejdú im hroty. Jeden z nich žije v neďalekej dedine, kde ľudia ešte nezískali gény pre jazyk, ten druhý žije vo vašej dedine, kde sa jazyk používa bežne.
Môžete sa vybrať za osobou v neďalekej dedine, vysypať pred neho hromadu hrotov a dúfať, že mu zíde na um čo od neho chcete. Že máte záujem o obchodovanie. Ale on si myslí, že tieto hroty mu dávate darom, usmieva sa, vezme ich a odíde. Vy ste nútený ho prenasledovať, gestikulovať, potom už nasleduje súboj, a bitka končí tým, že vás bodne jedným z vašich vlastných šípových hrotov.
Teraz sa predstavte scénu vo vašej obci, kde dokážete prehovoriť. "Rád by som urobil obchod, svoje hroty ponúkam za hotové šípy." Tá osoba vám odpovie, "daj mi svoje hroty, ja ich osadím na drevo a keď budem mať všetky hotové, polovicu šípov vrátim späť." Súhlasíte s týmito podmienkami. Obchod sa podaril? Nie tak celkom, pretože je tu stále dilema, či výrobca šípov skutočne splní to, čo sľúbil. Vyberiete sa preto za známymi, ktorí vás uistia, že výrobca šípov je dôveryhodný, a dohoda určite platí.
Je možné, že táto transakcia mohla byť dokončená aj bez reči, ale potom by chýbalo vyjednávanie o spravodlivej cene. Ďalej je to povesť výrobcu šípov, ktorá stojí a padá na výpovediach tých, ktorí už vďaka predchádzajúcim výmenám dospeli k vzájomne výhodnému riešeniu.
Takže, tu máme jedno celkom prijateľné vysvetlenie pre vývoj jazyka. V priebehu našej histórie ako druhu sme sa zaoberali obchodom a výmenou s ľuďmi mimo kruhu našich najbližších rodinných príslušníkov. Riziká boli výzvou, bolo potrebné si dokázať vyjednať podmienky dohody, čo rozhodne favorizovalo vývoj jazyka. Jazyk nám pomáha prezentovať naše zručnosti a povesť široko ďaleko od tých, ktorí nás skutočne poznajú, pomáha rozšíriť rozsah a zložitosti obchodu.
Hneď ako si ľudstvo osvojilo túto psychologickú mašinériu, ktorá im sprístupnila obchodovanie, začali sa špecializovať na úlohy, v ktorých boli najlepší. Následne obchodovali svoj tovar alebo služby za veci, v ktorých boli menej dobrí, rovnako ako v predchádzajúcom hypotetickom príklade. Takéto zameranie je pre skupinu účinnejšie, ako keď sa všetci sústredia na to, aby zvládli čo najviac rôznych aktivít.
Tento ekonomický princíp je známy ako komparatívna výhoda a po prvý krát ju na začiatku 19. storočia popísal David Ricardo, čo bolo základom dohody o špecializácii a voľnom obchode po celom svete. Bez používania jazyka by sme nedokázali tento zložitý systém zvládnuť úspešne.
Z tohto dôvodu sa treba zamyslieť nad tým, či jazyk nevnímať ako sociálnu technológiu. Ostatné živočíchy, ktoré sa obchodom nezaoberajú alebo nekoordinujú svoju činnosť, a tí, ktorí sa viac-menej sústredia na rovnakú činnosť po celý deň, nemajú veľmi o čom medzi sebou komunikovať. Teda nie viac než im to ich formy komunikácie umožňujú. Výsledkom je, že prírodný výber im nikdy nevytvoriil potrebný mechanizmus na zvládnutie reči s využívaním jazyka. Jednoducho to nebolo potrebné.
Autorom je Mark Pagel, profesor evolučnej biológie na univerzite v Readingu a člen britskej Royal Society.
