oPeniazoch.sk, The Atlantic Foto: thinkstock
Čo majú spoločné stavebné firmy, striptízové kluby, a služby ako je Uber a Lyft? Všetkých by ste mohli žalovať, že sa snažia obchádzať zákony a tomu prispôsobujú aj svoju zamestnaneckú politiku. Radšej volia zmluvné strany, než trvalý pracovný pomer. Vzostup ekonomiky zdieľania môže byť ale vážny problém.
Existuje veľa legálnych „pôžitkov“, ktoré sú viazané k zamestnaneckému pomeru: minimálna mzda, preplácanie nadčasov, zdravotné poistenie, poistka, podpora v nezamestnanosti, doklad o zamestnaní pri získaní úveru a pod. Keď sa zamestnávatelia rozhodnú namiesto zamestnanca radšej pre dodávateľa služieb, zbavujú sa tým zákonných povinností, čo im ušetrí veľa peňazí. Vo svete vôbec nie je výnimočné, že firmy radšej označia vlastných robotníkov za nezávislých dodávateľov, aby ušetrili na mzdách aj náhrade škody.
Rozvíjajúcej sa ekonomike zdieľania napomáhajú hlavne nové technológie. Mnohé z nových takzvaných technologických firiem nie sú žiadne technologické spoločnosti. Uber a Lyft je autodoprava, Homejoy je upratovanie, a Postmates je kuriérska služba. Tieto spoločnosti síce tvrdia, že len spájajú dodávateľov služieb s klientmi, ktorí ich požadujú. Odborníci im to majú za zlé, tvrdia, že to je podobné skresľovanie, ako keby Fedex tvrdil, že nie je kuriérskou spoločnosťou alebo keby striptízové kluby vyhlasovali, že sú len barom, kde tancujú nahé ženy niekde v pozadí.
Pre mnoho pracovníkov nie je klasifikovanie za dodávateľa ich voľba, je to cena, ktorá musia zaplatiť za to, že dostanú prácu. Samozrejme, niektoré spoločnosti sa oháňajú tým, že ich pracovníci preferujú flexibilitu, preto nemajú vlastných zamestnancov. Je pravda, že ak je niekto obzvlášť dobrý vo svojom odbore, môže si dovoliť pracovať pre viacerých zamestnávateľov, alebo účtovať si viac na pokrytie svojich výdavkov. Všetko je to otázka ponuky a dopytu. V ére zdieľanej ekonomiky je potrebná nová klasifikácia zamestnancov. Mnohí totiž svoju prácu opisujú ako sekundárne úlohy, ktoré z nejakej iniciatívy robia mimo svoj pracovný čas. Len ako zdroj vedľajšieho príjmu. Ale pre mnohých to je jediný a hlavný zdroj príjmov. Či už je to z jednej spoločnosti, alebo sa snažia dať dohromady mzdu cez niekoľko rôznych pozícií.
Odborníci tvrdia, že je nutné sa obzrieť do čias Veľkej hospodárskej krízy, keď sme potrebovali minimálnu mzdu, ochranu za nadčasy, či dávky v nezamestnanosti. Okrem technológií sa vôbec nič nezmenilo. Pracovníci i zamestnávatelia majú rovnaké problémy. To znamená, že ak je firma na tom dobre, nebude mať problém niekoho vziať na plný úväzok a poskytnúť primeranú ochranu. Mnoho pracovníkov sa nechá zlákať sľubom, že ako dodávateľ si môže nechať väčšinu príjmu, ktorý zarobí. Ale títo ľudia nemajú potrebné skúsenosti a nedokážu zvážiť, aké budú mať náklady spojené s ich novým podnikaním. V tomto smere by zamestnávatelia mohli urobiť jeden kompromis. Zaručiť vyššie percento príjmov výmenou za vytvorenie základných nástrojov potrebných pre zamestnanosť. Aj keď to nie je až tak lákavé, takýto prístup by mohol byť úprimní a ponúknuť pracovníkom lepšiu predstavu o tom, či je alebo nie je možné si adekvátne zarobiť na živobytie.
