Vyfotil všetko čo vlastnia: Nezvyčajný pohľad do kuchyne obyčajných rodín

, blog Ma Hongjieho

Keď som mal asi päť rokov, rodičia ma vzali žiť do mesta. V tom čase si ľudia nemysleli, že by si mali kupovať domy. Žili sme na 20 metroch štvorcových, v byte, ktorý nám pridelila továreň, v ktorej moji rodičia pracovali. Byt mal jednu veľkú posteľ, jednu malú posteľ, stôl a štyri stoličky.

Továreň patrila štátu, takže sme v tejto bytovej situácii neboli sami. Ak by sme náhodou potrebovali niečo viac, mohli sme sa obrátiť na firemnú kanceláriu. Neskôr môj otec kúpil elektrónkové rádio, stálo 10 juanov, čo bolo vtedy celkom dosť. Išlo tak o našu prvú veľkú investíciu. Otcov mesačný plat bol vtedy len 48 juanov.

V roku 1977, môj otec zaplatil 100 juanov za výrobu veľkého šatníka. Skriňa mala dvoje dvere a niekoľko zásuviek, a keď sme ho vzali domov, všetci naši susedia nám závideli. Bol to náš prvý kus nábytku.

V roku 1978, zreformovaná čínska televízia začala vysielať americký televízny seriál s názvom Garrisonove gorily. Každý večer sa deti z nášho nádvoria zišli v dome susedov, a napchali sa pred televízor. Raz, môjho brat a mňa vyhnali od televízora. Potom, čo to náš otec zistil, zašiel do továrne v Luoyangu a kúpil čiernobiely televízor a aby pridal trocha farieb, natiahol cez obrazovku trikolóru. O mesiac neskôr sa seriál skončil, otec vzal televízor a vrátil ho späť.

Keď môj otec a strýko začal žiť oddelene od mojich starých rodičov, rozdelili si naša rodina majetok. Všetko, čo môj otec dostal, boli dve kilá sójových bôbov. V čase, keď som ako absolvent končil školu, bolo to v roku 1980, celá naša zbierka rodinných vecí mala hodnotu nižšiu než 800 juanov.

Začal som fotografovať Rodinné striebro čínskych ľudí, väčšinou som sa rozhodol pre domovy obyčajných rodín, ktorí tvoria drvivú väčšinu populácie a základný prvok čínskej spoločnosti. Vzhľadom na to, že tieto rodiny nemajú veci veľkej hodnoty, boli ochotné vziať ich von a ukázať ich  ostatným. Tiež som chcel urobiť nejaké fotky rodinných vecí bohatých ľudí, ako sú predstavitelia ťažobných spoločností, ale to sa ukázalo ako veľmi náročné. Neboli ochotní vystavovať svoj majetok očiam ostatných ľudí. Samozrejme, že ide o ich vlastný majetok, a je to ich slobodné rozhodnutie. Aktívom národa sú jeho ľudia. Aktíva ľudí sú zastúpené v ich veciach, ktoré vlastnia, a tie sú uznávané a chránené národnou bezpečnosťou.

V súčasnosti práve letím do Kanady. Väčšina cestujúcich sú Číňania, asi polovica sú čínski prisťahovalci žijúci v Kanade, a druhá polovica sú na návšteve u príbuzných alebo na dovolenke. Čínski cestujúci s kanadským občianstvom majú pravdepodobne pocit, že sa vracajú domov. Za viac ako tri desaťročia, keď sa Čína otvorila svetu, sociálna transformácia viedla k problémom, ako je rozhodenie ekonomickej nerovnováhy. Veľké množstvo bohatých ľudí sa rozhodlo opustiť krajinu.

Predtým, než lietadlo začne klesať, príde obsluha s nápojmi. Čínski cestujúci sa opýtajú, či jablčná šťava bola vyrobená v Číne alebo v Kanade. Letuška zdôrazňuje, že šťava  je z Kanady. Je to pre nich dôležité, lebo mnohí čínski občania po nadobudnutí určitého bohatstva začali väčšiu pozornosť venovať lepšiemu životnému štýlu a začali brať ohľad aj na životné prostredie.

Cesta v prvej triede na tomto lete vyjde na viac ako 30 000 juanov (asi 4230 eur), cestujúci vedľa mňa hovorí, že jediným prínosom prvej triedy je, že máte lepšie podmienky na spánok. To sa ale neoplatí kúpiť za 30 000 juanov. Názor ale zmeníte, keď sa po  12 hodinovom lete prebudíte a začnete premýšľať o tom, aké skvelé bolo stráviť tento čas v správnej polohe a spánkom.

Teraz, keď som sa vybral na let späť do Číny, iný Číňan si všimol, že mám veľa batožiny. Pýta sa ma, či idem domov. Hovorím mu, že áno. Ale čo je to doma? Myslím, že domov je miesto, odkiaľ pochádzate a ktoré vám chýba, ak ho opustíte. Takže v istom zmysle, rodinné veci na mojich záberoch istou formou odrážajú formu "domova." Trvalo mi 10 rokov, kým som ich všetky nafotil.

 

Súvisiace články

Aktuálne správy