Ako moderný kapitalizmus zabil samostatnosť

, The Week Foto: SITA

Objavila sa nová elektronická mena, ktorá bude skutočne krytá zlatom. Na každú hayekovskú mincu pripadne jeden gram zlata podľa dennej trhovej ceny .Ekonomicky povedané, je to smiešny nápad. Nadšenie zo zlatého štandardu zamietla väčšina ekonómov. Ale tento inštinkt je pravdepodobne ešte stále masívne zdieľaný.

Veľa politikov aj aktivistov dáva prednosť tvrdej politike peňazí, fixácii meny k nejakému konkrétnemu spotrebiteľskému košu s tovarom. Ide o to, aby sa odvrátila inflácia a zakotvila sa hodnota meny k niečomu hmatateľnému.

V hre je pochopiteľne aj morálny inštinkt. Počas inflácie hodnota každého jedného eura klesá, dokážete si nakúpiť menej. Ak ste si uskladnili fazuľu, alebo pšenicu, aby ste mali čo jesť počas zimy, potom sa množstvo, alebo nutričná hodnota toho, čo ste si uložili, magicky zmenšila. To nahnevá. Z takéhoto pohľadu nie je ťažké pochopiť, prečo konzervatívnejší voliči zlostne reagujú na akúkoľvek menovú politiku, ktorá hrozí zvýšenou mierou inflácie nad absolútne nutné minimum.

Tu sa moderný kapitalizmus poriadne skrúca doľava, trhy vstupujú do ľudských záležitostí. Kapitalizmus zabil individuálny prístup.

Pred niekoľkými stovkami rokov si mnoho ľudí dokázalo dopestovať vlastné potraviny, vytvoriť vlastné oblečenie a postaviť si svojpomocne svoje obydlia. A dokázali si urobiť zásoby vecí, ktoré spotrebovali neskôr. Existovali síce trhy aj meny, rovnako ako aj kolektívne systémy na skladovanie tovaru pre ťažšie časy. Ale ľudia sa na nespoliehali v každodennom živote. Dnes je naša závislosť na trhoch a menách skutočne veľká. Takmer nikto si už nedopestuje svoje vlastné potraviny, ani netká vlastné oblečenie. Namiesto toho sa sústredíme na jednu konkrétnu vec a tou je práca. Práca nám dáva peniaze na nákup všetkých potrebných vecí. Ale ako dnes "uskladniť" skutočné hmotné statky? Šetrením peňazí.

A to sa môže zdať nepochopiteľné, vzhľadom k tomu, že nemôžete peniaze zjesť, alebo ich na sebe nosiť, ani pod nimi hľadať útočisko v podobe prístrešia. Môžete ich iba minúť. Peniaze nám dávajú legálnu možnosť konzumovať veci, ktoré iní vyrobili. Ukladanie peňazí je len vytváranie zásoby s možnosťou využiť túto možnosť míňať niekedy neskoršie. Podobne je to aj s penzijnými úsporami, umožnia vám legálne žiť z toho, čo ostatní ľudia vyrobia, v čase, keď už budete na dôchodku.

Ale peniaze, ktoré ste "ušetrili" nie sú len tak niekde uskladnené, ako pšenica. Namiesto toho sú dané k dispozícii ostatným ľuďom, bankám, investorom, firmám, komukoľvek. Sú poskytnuté ako pôžičky tu a teraz, pod podmienkou, že sa k vám dostanú späť niekedy neskôr. Tento proces vytvára trochu divnú "kultúru úspor," ktorá ale dokáže existovať len v prípade, ak v rovnakom čase niekde inde v ekonomike je aj silná "kultúra výdavkov". Ušetrené peniaze vložíte do banky, kde ich na určitý čas podržia a po čase vám ich vrátia späť aj nejakou sumičkou navyše. Ale nemôžete ich uložiť, ak ich chcete minúť. Je to bludný kruh. Ekonómovia majú výraz pre to, čo sa stane, keď ľudia sporia a iní ľudia nemíňajú: je to recesia.

V modernom kapitalizme sú úspory a výdavky každého z nás, rovnako ako výroba a spotreba každého z nás, v určitej rovnováhe. Sme závislí jeden na druhom. Čokoľvek čo "ušetríme" vďaka svojim finančným nástrojom, alebo "ušetríme" tým, že platíme vládne dane v dobrej viere, že nám peniaze vráti späť počas dôchodku, je stále závislé na spoločnosti.

To nás privádza späť k inflácii, čo je tiež určité balansovanie. Inflácia totiž nemôže byť nízka bez toho, aby sa tým neobmedzili mzdové a pracovné vyhliadky pre chudobnejšie vrstvy. V najhoršom prípade, môže táto fixácia na peniazoch zničiť celú ekonomiku, ako sa to udialo počas Veľkej recesie. Podobné rozdelenie podľa triedneho záujmu sa dá aplikovať aj na otázku úspor prostredníctvom súkromných účtov alebo verejnej politiky. Mnoho ľudí je presvedčených, že individuálne sporenie je lepšia cesta ako odísť na dôchodok, pretože súkromné ​​úspory sú transparentnejšie pri definovaní čo je vaše a čo máte k dispozícii v priebehu času. To môžeme považovať za sympatický prístup, ale stále ho prenasleduje všadeprítomný rámec ľudskej ekonomickej existencie od čias, kedy sme zaviedli financie a menu do zákona o obchode. V praxi to znamená, že oba spôsoby šetrenia si na dôchodok, či už verejná, alebo súkromná forma, sa redukujú len na masívne systémy plné neosobnej byrokracie, ktoré sľubujú vyplácať peniaze, až ich budeme potrebovať. Na prvý pohľad veľký rozdiel, v skutočnosti ale úplne žiadny. Moderný kapitalizmus, v pravom slova zmysle, znemožňuje samostatnosť.

Autorom je Jeff Spross, ekonomický dopisovateľ The Week.

Súvisiace články

Aktuálne správy