oPeniazoch.sk, ČTK Foto: SITA
"Myslíte si, že oni nás nechajú padnúť?" To je otázka, ktorú som neustále počul počas krátkej cesty do Atén, napísal v denníku The New York Times ekonóm a spisovateľ Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2008.
Moja odpoveď znela, že neexistujú žiadni "oni", že Grécko nestojí proti pevnému bloku neoblomných veriteľov, ktorí by radšej zažili porážku a grécky odchod z eurozóny, než aby nechali uspieť ľavicovú vládu. A že na opačnej strane rokovacieho stola existuje oveľa viac dobrej vôle, než mnohí Gréci predpokladajú.
Dá sa ale ľahko pochopiť, prečo Gréci vidia veci týmto spôsobom. Zhrňme si, čo sa doteraz odohralo. Na konci roka 2009 Grécko čelilo kríze spôsobenej dvoma faktormi: vysokým dlhom a nafúknutými nákladmi aj cenami, kvôli ktorým nebola krajina konkurencieschopná.
Európa odpovedala pôžičkami, vďaka ktorým bol tok peňazí zachovaný, avšak len pod podmienkou, že Grécko bude pokračovať v krajne bolestivej politike. To zahŕňalo škrty vo výdavkoch a zvyšovanie daní, ktoré by, ak by to bolo zavedené v Spojených štátoch, vynieslo tri bilióny dolárov ročne. Došlo tiež ku škrtom miezd v rozsahu, ktorý si možno ťažko predstaviť. Priemerne mzdy klesli o 25 percent v porovnaní so svojim maximom.
Tieto obrovské obete mali viesť k zotaveniu ekonomiky. Namiesto toho ale zničenie kúpnej sily len prehĺbilo prepad a vyvolalo utrpenie porovnateľné s obdobím veľkej krízy.
Nie sú lieky, ľudia nemajú na nemocničné poplatky
V sobotu som navštívil útulok pre bezdomovcov a vypočul srdcervúce príbehy o zrútení systému zdravotnej starostlivosti, o pacientoch, ktorých odmietli prijať nemocnice, pretože nemali na vstupný poplatok vo výške päť eur, a nedali im ani lieky, pretože im došli.
Bola to nekonečná nočná mora. A napriek tomu grécke politické vedenie odhodlané zostať v Európskej únii a obávajúce sa následkov odchodu z eurozóny, rok za rokom v tomto programe vytrvávalo. A potom už grécka verejnosť nemohla toho viac zniesť. Keď veritelia požadovali ešte väčšie úspory v rozsahu, ktorý by stlačil ekonomiku o ďalších osem percent a nezamestnanosť vyhnal na 30 percent, rozhodol sa národ hlasovať pre ľavicovú koalíciu SYRIZA, ktorá sľúbila, že smerovanie krajiny zmení.
Dá sa teda ešte vyhnúť gréckemu odchode z eurozóny? Áno, dá. Irónia víťazstva SYRIZA spočíva v tom, že prišlo vo chvíli, keď by bol možný schodný kompromis. Kľúčovým bodom je skutočnosť, že vzdať sa eura by bolo pre Grécko nesmierne drahé. A pre zvyšok Európy by predstavovalo značné politické a finančné riziká. Takže je potrebné sa tomu vyhnúť, ak existuje prijateľná alternatíva. A tá existuje. Alebo by aspoň mala.
Aspoň malá nádej?
Na konci roka 2014 sa Grécku podarilo vydrieť maličký prebytok rozpočtu, kedy príjmy z daní presiahli výdavky. To je maximum, čo by veritelia mohli rozumne žiadať, pretože sa nedá žmýkať krv z kameňa. Medzitým všetky tie mzdové škrty pomohli Grécku obnoviť konkurencieschopnosť na svetových trhoch, alebo by ju mohli pomôcť obnoviť, ak bude obnovená aspoň nejaká stabilita.
Rámec možnej dohody je teda jasný: odstúpiť od ďalších úsporných opatrení, pričom Grécko sľúbi, že začne veriteľom posielať podstatnejšie, ale nie neustále sa zvyšujúce platby. Podobná dohoda by vytvorila platformu pre ekonomické zotavenie, ktoré možno bude spočiatku pomalé, ale aspoň konečne ponúkne nejakú nádej.
Zatiaľ sa ale nezdá, že by sa podobná dohoda začínala rysovať. Možno je pravda, ako tvrdia veritelia, že sa s novou gréckou vládou rokuje ťažko. Ale čo môžu čakať od strán, ktoré nemajú žiadnu predchádzajúcu skúsenosť s vládou a prevzali moc po zdiskreditovanom vedení krajiny? A čo viac, veritelia požadujú veci, ako sú veľké škrty v dôchodkoch a štátnych zamestnaniach, s ktorými nová ľavicová vláda jednoducho nemôže súhlasiť.
A Gréci, ako som už naznačil, sú viac než ochotní veriť, že podobné požiadavky majú za cieľ zvrhnúť ich vládu, alebo poslúžiť ako varovný dôkaz toho, čo sa stane, ak by ďalšia zadlžená krajina chcela od úsporných opatrení cúvnuť.
