oPeniazoch.sk, The Telegraph Foto: SITA
Údaje z eurozóny sú v posledných týždňoch lepšie ako očakávania analytikov. Z dlhodobejšieho hľadiska sa ale ukazuje, že hospodárstvo je stále mimoriadne slabé. Rastú obavy, že sa ekonomický vývoj v Európe čoraz viac podobá tomu v Japonsku, píše britský ekonóm, šéf Capital Economics a autor stĺpčekov v Daily Telegraph, Roger Bootle.
Ak sa pozrieme na trh s dlhopismi krajín eurozóny, môžeme si pomyslieť, že európska ekonomika sa nemá čoho báť. Problém je v tom, že trhy boli v podobnom režime bezstarostnosti aj tesne pred tým, než vypukla pre eurozónu takmer existenčná kríza v roku 2012. Finančné trhy sú spoľahlivé v posudzovaní a oceňovaní udalostí či okolností, ktoré sú konkrétne a bezprostredné, vo svetle tých neistých a v čase vzdialenejších ale túto funkciu strácajú. Ich typickou reakciou na prehlbovanie neistoty je optimizmus a ignorovanie faktov.
Ekonomická katastrofa
Ak porovnáme výkonnosť v rôznych krajinách od začiatku roka 2008 do konca roka 2014, pri zahrnutí obdobia krízy, recesie a následného oživenia začína byť ekonomická katastrofa eurozóny zreteľná. Od začiatku roka 2008 do tretieho kvartálu 2014 vzrástla americká ekonomika o 8,4 %. Ekonomika eurozóny naproti tomu klesla o 2,2 %. Nemecku sa podarilo dosiahnuť rast o 3 %, polovičné tempo rastu vykázalo Francúzsko. Španielsko, Portugalsko, Taliansko a Grécko stratilo 6,4 %, respektíve 7,3 %, 9,5 % a 26 %.
Katastrofický vývoj gréckeho HDP zodpovedá zhruba poklesu, ktorý zažili Spojené štáty a Nemecko v 30. rokoch. Zaujímavé sú čísla pre ostatné kontinentálne štáty mimo EÚ. Za rovnaké obdobie Nórsko a Švajčiarsko ekonomicky expandovali o 6 %, respektíve 8 %. Rozsah európskej krízy vykresľuje porovnanie s Čínou. Počas sledovaného obdobia necelých 7 rokov narástol HDP Číny o 70 %. Nie je to ale len Čína, ktorá je svojím rastom svetovým unikátom. Indický HDP vzrástol o 32 %. Je teda čosi zhnitého v tomto (ne)štáte európskom.
Kontrast medzi Nemeckom a Francúzskom
Po väčšinu času fungovania eurozóny sa ekonomike Nemecka vcelku darilo. Pôsobilo to tak aj v roku 2014, kedy jeho HDP rástol zhruba o 1,5 %, čo je nielen nad priemerom eurozóny, ale pomaly aj nad celosvetové pomery. Zaujímavá je v tomto porovnaní situácia Francúzska. V prvých rokoch fungovania eurozóny jej ekonomika podávala výkon porovnateľný s Nemeckom. Či už ste sa pozreli na akýkoľvek ukazovateľ (rast, nezamestnanosť, infláciu alebo verejné financie), dostali ste podobný obrázok. Nemecko hospodárilo síce s väčším prebytkom bežného účtu, ale Francúzsko tiež zostávalo prebytkové. Od roku 2006 sa ale situácia začala meniť a relatívny výkon Francúzska vo všetkých smeroch klesal.
Má to dva fundamentálne dôvody. Po prvé, reformy Hartz cielené na pracovný trh v Nemecku v rokoch 2003 až 2005 umožnili pokles miery nezamestnanosti. Vo Francúzsku ale žiadne takéto reformy neprebehli. Po druhé, nemeckým firmám sa neobvykle darilo udržať nízke náklady a zvyšovať konkurencieschopnosť. Ako sa výkonnosť francúzskej ekonomiky odchyľovala od jej veľkého suseda, začala sa čoraz viac podobať skôr periférnym ekonomikám ako Nemecku a jadru eurozóny.
Problém periférií
Jedna periférna krajina sa z porovnania vymyká. Je ňou Írsko. Jeho ekonomika začala nedávno naozaj oživovať. Stále má ale veľké problémy, najmä vo verejných financiách a bankovom sektore. Ako malá a otvorená ekonomika mohlo ťažiť zo zlepšenia konkurencieschopnosti vďaka domácej deflácii, ktorá zahŕňala obrovské škrty v platoch vo verejnom sektore. V roku 2014 vzrástol írsky export o viac než 12 %. Vývoj v štyroch ďalších periférnych ekonomikách bol naoko rozdielny. V Španielsku, Portugalsku a Grécku došlo podľa niektorých ukazovateľov k celkom rýchlemu zlepšeniu konkurencieschopnosti, opäť vďaka domácej deflácii zahŕňajúcej škrty v mzdách. V skutočnosti ale situácia taká ružová nebola.
V mnohých krajinách sa bežné účty prehupli do prebytku. Stalo sa tak ale len čiastočne vďaka oživeniu exportu. Za zmenou stál predovšetkým pokles dovozu, ktorý bol dôsledkom prepadu domáceho dopytu. Keď v roku 2014 začalo dochádzať k jeho oživeniu, dovoz vzrástol a bežný účet sa rýchlo zhoršil.
Vo všetkých okrajových krajinách sa ekonomická situácia zlepšila. HDP mierne stúpal a nezamestnanosť poklesla. Zníženie vládnych deficitov bolo markantné, nič sa ale nedialo s pomerom dlhu k HDP, ktorý vo všetkých troch krajinách (Španielsko, Portugalsko, Grécko) stúpal. V Grécku to už viedlo k novej kríze napriek minuloročným signálom, že by už grécka ekonomika mohla obracať kurz vďaka primárnemu prebytku.
Zaujímavý je osud Talianska. S rastom dlhu má rovnakú skúsenosť ako ďalšie periférne štáty, teraz je jeho pomer k HDP 130 %. Na rozdiel od ostatných, krajina neprekonala defláciu cien a miezd a nejaví známky zlepšenia konkurencieschopnosti. Nedochádza k reálnemu zlepšeniu v exporte. HDP stagnuje a nezamestnanosť sa drží na takmer 13 %. Vyhliadky reforiem, ktoré by krajinu vrátili na správnu cestu, navyše nepôsobia realisticky. Podobne ako u Francúzsko nie je ani taliansky systém schopný zabezpečiť krajine to, čo by potrebovala. Ekonomika tak ustrnula a tri hlavné talianske opozičné strany sú z tábora euroskeptikov.
"Nemeckou" cestou
O tom, že Nemci viac šetria ako míňajú, a preto hospodária s prebytkom, sa dlhodobo vie. Po takmer celú dobu fungovania eurozóny sa prebytky jadra zrkadlia v deficitoch periférie. Ako celok je eurozóna v rovnováhe. Avšak s poklesom dopytu v perifériách a zlepšením konkurencieschopnosti v niektorých krajinách začína dochádzať k zmene. Eurozóna hospodári s prebytkom bežného účtu okolo 0,5 % svetového HDP. V roku 2014 to zodpovedalo približne súčtu prebytkov OPEC a Ruska. V roku 2015 tieto prebytky zabezpečované ropou zmiznú, takže eurozóna vykáže jeden z najväčších prebytkov na svete.
Prebytok Japonska zmizol, ten čínsky klesol na polovicu a prebytky ropných veľmocí sa s klesajúcou cenou kľúčovej komodity vytratili. Objavil sa ale nový zdroj nerovnováh. Eurozóna samotná. Euro pretvorilo celú eurozónu do nemeckej podoby, s tým rozdielom, že teraz je za prebytkami slabý dopyt, nie lepšia produktivita.
Vydá sa eurozóna v stopách Japonska?
Panujú čoraz väčšie obavy, že eurozónu postihne katastrofický osud a bude musieť vytrpieť "stratenú dekádu" v štýle Japonska. Pritom v prípade Japonska to dekáda nebola zase až tak stratená, produkcia vytrvalo rástla. A boli to dekády dve. V porovnaní toho, ako na tom bolo Japonsko a kde je teraz eurozóna oproti roku 2008, je zrejmé, že japonský HDP v rovnakom období prvej "stratenej dekády" vzrástol o 10 %, zatiaľ čo eurozóna zápasí s 2 % poklesom. Čo by taká Európa dala za japonský scenár.
Zdrojom aj dôsledkom japonských problémov počas dvoch "stratených dekád" bola deflácia. Zväzovala ekonomickú aktivitu, viedla firmy a domácnosti k odkladaniu výdavkov a zvyšovala hodnotu vládneho dlhu. Podobne ako v Japonsku je aj väčšina krajín v eurozóne veľmi zadlžená. Pokiaľ tieto štáty spadnú do deflácie, zadlženie porastie a bude hroziť veľká finančná kríza.
Do konca roka 2014 eurozóna už defláciu vykázala. A to nielen v periférnych ekonomikách, kde bola súčasťou plánu. Navyše možno očakávať, že región z deflácie nevyjde ani v roku 2015.
Nebezpečenstvom poklesu cien je to, že nižšie ceny vedú k očakávaniam ďalšieho prepadu. Deflácia v negatívnom scenári ovplyvní spotrebiteľa, prinúti ho neutrácať a vznikne takzvaná deflačná špirála. Stalo sa to v Japonsku a dnes to hrozí eurozóne. Uvidíme, či vlády a ECB dokážu tento nepriaznivý výhľad zvrátiť.
