oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:photl;SITA
V dnešnej globálnej ekonomike nie je žiadna cena dôležitejšia ako cena za surovú ropu. Denne sa ropy vyprodukuje a spotrebuje viac než 80 miliónov barelov a veľká časť tohto výstupu sa medzinárodne obchoduje. Prudký prepad ceny ropy, z vlaňajších zhruba 110 dolárov na dnešných asi 60 dolárov, tak dovozcom ropy prihráva úspory v stovkách miliárd dolárov. Európskej únii a Spojeným štátom by prínos z tohto poklesu mohol vyniesť ekvivalent asi 2-3 % HDP.
Prínosy lacnej ropy pre Európu môže časom ešte rásť, pretože dlhodobé kontrakty na dodávky plynu sú do značnej miery indexované k cene ropy. To predstavuje ďalšie zvýhodnenie Európy, kde boli ceny zemného plynu až donedávna niekoľkokrát vyššie ako v USA, ktorým prospievala lacná bridlicová energia.
Celý rad pozorovateľov ale tvrdí, že lacná ropa má aj nevýhodu, pretože vo vyspelých krajinách, ktoré už teraz podľa všetkého uviazli hlboko v pasci nízkeho rastu, ešte zhoršuje deflačné tendencie. Vinou strmého pádu ceny ropy bude podľa tohto názoru pre centrálne banky týchto krajín ťažšie dosiahnuť 2 % ročnej miery inflácie, ktorý si väčšina zvolila za cieľ pri napĺňaní svojho mandátu v oblasti stability cien.
Obzvlášť ohrozenou sa zdá byť eurozóna, pretože ceny dnes klesajú prvýkrát od roku 2009. Deflácia je zlá, argumentuje sa, pretože dlžníkom, najmä v otrasených ekonomikách na periférii eurozóny (v Grécku, Írsku, Taliansku, Portugalsku a Španielsku) to komplikuje splácanie. Táto obava je ale nedôvodná, pretože sa zakladá na omyle. Pre schopnosť splácať dlhy nie je rozhodujúca všeobecná cenová hladina, ale dlžníkov príjem. Keďže ceny ropy padajú, reálny (inflačne očistený) príjem domácností by mal stúpať, pretože nemusia toľko utrácať za pohonné hmoty a teplo. Nižšie ceny ropy život vysoko zadlženým domácnostiam v USA či na periférii eurozóny nekomplikujú, ale zjednodušujú. Klesajúce spotrebiteľské ceny by sa preto mali považovať za dobré znamenie.
Väčšina výrobných podnikov bude mať z nižších nákladov na energiu tiež prospech, zlepší sa ich schopnosť splácať dlhy. Aj to má osobitný význam na perifériu eurozóny, kde nefinančný sektor počas úverového boomu, ktorý predchádzal globálnej finančnej kríze roka 2008, nahromadil privysoký dlh. Navyše, napriek tomu sa väčšina uložených úspor v nadväznosti na nižšie náklady na energiu, môžu sprvu premietnuť do vyšších ziskov, súperenie časom tieto spoločnosti prinúti preniesť časť tohto náhleho profitu ďalej v podobe nižších cien či vyšších miezd.
To je ďalší dôležitý dôsledok lacnej ropy. Vplyvom nižších cien je ťažšie posúdiť, v akom bode tlak na zvyšovanie miezd začína byť inflačný. Keďže mzdy môžu vo väčšej miere stúpnuť, bez toho, aby vyvolali infláciu, Rada Federálneho rezervného systému USA by sa mohla prikláňať k odkladu zvýšenia úrokových sadzieb, ktoré sa teraz od nej v priebehu leta očakáva.
Deflácia privodená nižšími cenami ropy by mala prospieť aj verejným financiám. Príjmy verejného sektora sú závislé na hodnote domáceho výstupu, nielen na spotrebe. Hoci nižšie ceny ropy stláčajú spotrebiteľské ceny, mali by povzbudiť výrobu a celkový HDP.
Ak nedochádza k výrazným zmenám cien surovín, index spotrebiteľských cien sa vyvíja spoločne s deflátorom HDP, cenovým deflátorom celého hospodárstva. Tak tomu ale tento rok nebude, pretože spotrebiteľské ceny klesajú, ale deflátor HDP (a nominálny HDP) stále stúpa. To by malo priniesť solídne príjmy verejnému sektoru, čo je dobrá správa pre vysoko zadlžené vlády naprieč priemyselným svetom, ale predovšetkým na periférii eurozóny.
Pokles (spotrebiteľských) cien, ktoré eurozóna v súčasnosti zažíva, by sa preto mal vnímať ako pozitívny vývoj pre všetkých dovozcov energií. Najmä periférie eurozóny sa môžu tešiť na ideálnu kombináciu nízkych úrokových sadzieb, priaznivého kurzu eura a posilnenie reálnych príjmov vďaka lacnej rope. V prostredí deflácie bude zrejme vzhľadom k nižším cenám ropy pre Európsku centrálnu banku ťažké dosiahnuť cieľovú mieru inflácie okolo 2 %. V skutočnosti sú nízke ceny ropy pre Európu požehnaním, najmä pre tie najskúsenejšie štáty.
Autorom je Daniel Gros, riaditeľ Centra pre štúdium európskej politiky so sídlom v Bruseli, pracoval aj pre Medzinárodný menový fond a ako ekonomický poradca Európskej komisie, Európskeho parlamentu.
