ÁNO pre dostatočne agresívnu monetárnu politiku, NIE pre menové vojny

, FTAlphaville

Ekonomická analýza je podľa všetkého len recyklovaním starých myšlienok pod novým menom. Rovnaké to je aj s diskusiou o menových vojnách. Tá totiž kopíruje to, čo sa dialo v tridsiatych rokoch ohľadom menových devalvácií.

Ragnar Nurkse už v roku 1944 tvrdil, že politika realizovaná po kolapse zlatého štandardu fungovala na základe oslabenia výmenného kurzu. Najväčší úspech dosiahli krajiny, ktoré kurz oslabili najviac. Jednoducho nahradili nedostatočný dopyt zo zahraničia domáce dopytom. Išlo o politiku "ožobračovania suseda svojho" ale nakoniec ju uplatňovali všetky krajiny. Žiadna z nich tak nebola schopná udržať kurz relatívne nízko po dlhšiu dobu. Výsledkom bola len vyššia volatilita na menových trhoch, vyššia neistota a následný pokles medzinárodného obchodu. Išlo o hru s negatívnym súčtom.

Niektorí ľudia teraz tvrdia, že centrálne banky dnes môžu zabrániť deflácii iba konvenčnou a nekonvenčnou monetárnou politikou, ktorá vedie k oslabeniu kurzu. Za bežných okolností by banky s touto politikou váhali, dnes si ale neberú servítky. V konečnom dôsledku ale iba neutralizujú signály iných centrálnych bánk a ich nekoordinované kroky zvyšujú volatilitu a prejavujú sa negatívne na medzinárodnom obchode.

Nurkse nemal žiaden model monetárnej politiky, proste si len všimol, že táto politika funguje cez oslabovanie kurzu. Iné prenosové kanály sa zdali byť neefektívne alebo slabé. Následný výskum ale ukázal, že slabý efekt inej monetárnej politiky bol daný tým, že jednoducho nebola vyskúšaná. Centrálne banky sa v tridsiatych rokoch báli nekontrolovanej vlny inflácie aj napriek tomu, že sa pohybovali v prostredí deflácie. Neboli tak schopné efektívne meniť očakávania a zaväzovať sa k tomu, že zvýšia ceny. Investori neboli presvedčení, že dochádza k fundamentálnemu posunu v monetárnom režime. Centrálne banky teda nechceli postupovať agresívne, preto skončili pri podpore čistých exportov. A pretože neboli schopné koordinácie s inými bankami, všetko skončilo spomínanou vysokou neistotou.

V Japonsku aj v eurozóne sa dnes centrálne banky zaväzujú, že pre zmenu urobia, čo bude nutné. Teda že budú nakupovať aktíva až do chvíle, kedy sa inflácia dostane na ich inflačný cieľ. Japonská vláda posunula druhé zvýšenie sadzieb DPH a spustila miernu fiškálnu expanziu. Eurozóna ukazuje tiež známky zlepšenia, fiškálne konsolidácie sa menia na uvoľnenie. Pokiaľ bude monetárna politika dostatočne agresívna a fiškálna politika jej bude pomáhať, aj v súčasnom zložitom období sa môžeme dočkať výsledkov.

Autorom je Barry Eichengreen z University of California.

Súvisiace články

Aktuálne správy