oPeniazoch.sk, FT Foto: SITA
Niekedy je to, čo je správne, aj tým najmúdrejším riešením. Tak je to teraz s Gréckom. Pri správnom postupe prospeje zníženie dlhu nielen Grécku, ale aj zvyšku eurozóny. Spôsobí to problémy. Ale tie budú menšie, než tie, ktoré vzniknú, keď bude Grécko predhodené dravej zveri. Dosiahnuť takéto dohody môže byť aj nemožné. Preto je omylom si myslieť, že kríza eurozóny už pominula, napísal komentátor britského denníka Financial Times Martin Wolf.
Nikto nemôže byť prekvapený víťazstvom gréckej ľavicovej strany SYRIZA. Hoci sa hovorí o hospodárskom oživení, nezamestnanosť dosahuje 26 % pracovnej sily, pričom nezamestnanosť mladých ľudí je vyššia ako 50 percent. Hrubý domáci produkt (HDP) je tiež 26 % pod predkrízovým vrcholom. Ale HDP je v tomto prípade obzvlášť nevhodným meradlom poklesu ekonomického blahobytu. Bežný účet platobnej bilancie bol na mínus 15 percentách HDP v treťom štvrťroku 2008, ale bol v prebytku od druhej polovice roku 2013. Takže výdavky gréckeho obyvateľstva na tovar a služby v skutočnosti klesli najmenej o 40 %.
Nie je vzhľadom k tejto katastrofe prekvapujúce, že voliči odmietli predchádzajúcu vládu a politiku, ktorú, aj keď váhavo, viedli na popud veriteľov. Ako povedal nový predseda vlády Alexis Tsipras, Európa je založená na princípe demokracie. Grécki obyvatelia prehovorili. Prinajmenšom by sa im malo naslúchať. Z doterajších reakcií ale vyplýva, že požiadavky na novú dohodu o dlhoch a úsporných opatreniach budú viacmenej rovno odmietnuté. Takáto odpoveď je ale do značnej miery farizejským nezmyslom.
Existujú dve moralistické tvrdenia, ktoré stoja v ceste rozumnej odpovedi na grécke požiadavky. Tým prvým je to, že Gréci si požičali peniaze a preto sú povinní ich splatiť, nech ich to stojí, čo stojí. To bol veľmi rozšírený postoj, ktorý udržiaval pri živote väznice pre dlžníkov.
Pravdou však je, že veritelia majú morálnu povinnosť poskytovať pôžičky s rozvahou. Ak si svojich dlžníkov náležite nepreveria, zaslúžia si niesť následky. V prípade Grécka bol rozsah najmä vonkajších deficitov očividný. Rovnako ako spôsob, ako bol grécky štát riadený.
Druhým tvrdením je, že od tej doby, čo kríza vypukla, bol zvyšok eurozóny ku Grécku mimoriadne veľkorysý. To ale tiež nie je pravda. Eurozóna a Medzinárodný menový fond (MMF) síce poskytli pôžičky, ktoré dosiahli obrovské sumy (226,7 miliardy eur, asi 125 % HDP), čo sú zhruba dve tretiny celkového verejného dlhu 175 percent HDP.
Ale drvivá väčšina týchto peňazí neslúžila Grékom, ale zabraňovala devalvácii zlých úverov gréckej vláde a gréckym bankám. Len 11 percent z úverov priamo financovalo vládne aktivity. Ďalších 16 % išlo na splácanie úrokov. Zvyšok mieril do kapitálových operácií rôzneho druhu: peniaze tiekli dovnútra a potom zase von. Čestnejšie by bolo zachraňovať priamo veriteľa. Ale to by bolo príliš trápne.
Ako podotýkajú Gréci, oddĺženie je normálne. Nemecko, ktoré bolo v 20. storočí sériovým nesplácajúcim dlžníkom na domácej i zahraničnej pôde, z neho ťažilo. Čo nemôže byť splatené, splatené nebude. Márna je predstava, že Gréci budú po jednu generáciu vytvárať fiškálne prebytky, aby vyplácali veriteľské vlády zvyknuté zachraňovať súkromných veriteľov od ich pochabosti.
Takže čo by sa malo urobiť? Voliť možno medzi správnym, pohodlným a nebezpečným riešením.
Ako tvrdí bývalý šéf európskeho oddelenia MMF Reza Moghadam, "Európa by mala ponúknuť podstatné oddĺženie – znížiť grécky dlh na polovicu a na polovicu znížiť aj požadovanú fiškálnu rovnováhu – výmenou za reformy". Ako dodáva, dlhy by tak boli výrazne pod hranicou 110 % HDP, na ktorej sa ministri eurozóny dohodli v roku 2012. Ale také zníženie by nemalo byť bezpodmienečné.
Najlepší prístup začali v roku 1996 MMF a Svetová banka používať u "silne zadlžených chudobných krajín" z podnetu. Oddlženie bolo povolené len krajinám spĺňajúcim presné kritériá pre reformu. Takýto program by bol prínosom pre Grécko, ktoré potrebuje politickú a ekonomickú modernizáciu.
Politicky pohodlný prístup je aj naďalej "odkladať a predstierať". Nepochybne existujú spôsoby, ako ešte ďalej odsunúť deň zúčtovania. Sú tiež spôsoby, ako znížiť súčasnú hodnotu splátok a úrokov bez zníženia nominálnej hodnoty. To všetko by umožnilo eurozóne vyhnúť sa konfrontácii s morálnymi dôvodmi pre oddlženie iných krajín postihnutých krízou, ako je najmä Írsko. Takýto prístup ale nemôže zaručiť poctivý a transparentný výsledok, ktorý je natoľko potrebný.
Nebezpečné je dotlačiť Grécko k bankrotu. To pravdepodobne vytvorí situáciu, v ktorej by sa Európska centrálna banka už necítila byť schopná fungovať ako grécka centrálna banka. To by si potom vynútilo odchod Grécka z eurozóny. Výsledok by určite bol pre Grécko v krátkodobom horizonte katastrofálny.
Zrejme by sa tak po jednu generáciu odložila modernizácia krajiny. Poškodené by ale nebolo len Grécko. Ukázalo by sa, že menová únia v eurozóne nie je nevratná a je len napevno ukotveným výmenným kurzom.
To by znamenalo z oboch vecí to najhoršie – rigidita ukotveného kurzu bez vierohodnosti menovej únie. V každej budúcej kríze by sa potom kládla otázka, či nenastal čas pre odchod. Výsledkom by bola chronická nestabilita.
