oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:SITA
V roku 2014 svetová ekonomika zostala uviaznutá presne tam, kde sa v ocitla po globálnej finančnej kríze v roku 2008. Aj napriek zdanlivo silným vládnym opatreniam v Európe a v Spojených štátoch, obe ekonomiky utrpel hlboké a dlhotrvajúce prepady. Rozdiel medzi miestom, kde sú, a tým, kde by s najväčšou pravdepodobnosťou boli, keby kríza nevypukla je obrovský. V Európe sa v priebehu roka tento rozdiel ešte zväčšil.
V roku 1992 založil Bill Clinton svoju úspešnú prezidentskú kampaň na jednoduchom slogane: "To je ekonomika, hlupák." Môžeme si vziať inšpiráciu. Malátnosťou postihnutú globálnu ekonomiku najlepšie vystihujú dve jednoduché vety. "Je to politika, ty hlupák" a "Dopyt, dopyt, dopyt."
V roku 2014 sme boli svedkami takmer globálnej stagnácie. Je to dôsledok politiky. Politiky v niekoľkých veľkých ekonomikách. Politiky nasýtenia a politiku zníženého dopytu. Pri absencii dopytu, investícií a pracovných miest, nebude možné nič zhmotniť. Je to tak jednoduché.
Nikde to nie je jasnejšie než v eurozóne, ktorá oficiálne prijala politiku úsporných opatrení. Škrty vo vládnych výdavkoch, ktoré rozširujú nedostatky súkromných výdavkov. Štruktúra eurozóny je čiastočne na vine, že sa bráni prispôsobeniu sa šoku generovaného krízou. Bez bankovej únie, nebolo prekvapením, že peniaze utiekli z najviac zasiahnutých krajín po oslabení svojich finančných systémov a obmedzení poskytovania úverov a investícií.
V Japonsku, jeden z troch "šípov" programu premiéra Šinzó Abeho pre hospodárske oživenie bol vystrelený zlým smerom. Pokles HDP, ktoré nasledovalo po zvýšení spotrebnej dane v apríli poskytli ďalšie dôkazy na podporu keynesiánskej ekonómie. Ako keby toho už nebolo dosť.
USA predstavili najmenej úsporných opatrení, ale tešia sa najlepšej ekonomickej výkonnosti. Ale aj tam majú zhruba o 650 000 zamestnancov menej vo verejnom sektore, ako pred krízou. Ani v USA nie je rast taký ako by si predstavovali. Mzdy v podstate stagnujú.
Príkladom spomalenia rastu v rozvíjajúcich sa a rozvojových krajinách je Čína. Najväčšia svetová ekonomika z hľadiska parity kúpnej sily, bola po dlhý čas hlavným prispievateľom ku globálnemu rastu. Čína dosiahla pozoruhodný úspech, ale má svoje vlastné problémy, ktoré by mali byť vyriešené skôr než bude neskoro. Prechod od kvantity ku kvalite je takmer nevyhnutný. Prezidenta Si Ťin-pching bojom proti korupcii môže ekonomický rast ďalej spomaliť, keď sprehľadňuje verejné obstarávania. Ale aj iné sily podkopávajú dôveru v jeho vládu. Rozšírené sú napríklad problémy v oblasti životného prostredia, vysoká a rastúca úroveň nerovnosti, ale aj podvody v súkromnom sektore. Stručne povedané, svet by nemal očakávať, že Čína bude podporovať globálny dopyt v roku 2015.
Medzitým v Rusku môžeme očakávať, že západné sankcie, ktoré majú spomaliť rast, budú mať nepriaznivé dopady na už oslabené štáty Európy. To nie je argument proti sankciám. Svet mal zareagovať na ruskú inváziu na Ukrajinu, a tí čo argumentujú inak, sa snažia len ochrániť svoje investície. Za posledných šesť rokov Západ veril, že menová politika môže situáciu zachrániť. Kríza viedla k obrovským rozpočtovým deficitom a rastúcemu zadlženiu, potreba oddlžovania. V takomto ponímaní musí byť fiškálna politika odsunutá na bok. Problém je, že nízke úrokové sadzby nebudú motivovať firmy k investíciám ak nie je dopyt po ich produktoch. Garancia najnižšej ceny nebude inšpirovať jednotlivca požičať si a konzumovať, ak má strach o svoju budúcnosť (čo by mal mať). To, čo menová politika môže urobiť, je vytvoriť cenové bubliny. Mohlo by tak podporiť ceny štátnych dlhopisov v Európe, a tým predísť dlhovej kríze. Ale aby bolo jasno: pravdepodobnosť, že uvoľnenie menovej politiky obnoví globálnu prosperitu je nulová.
To nás privádza späť k politike a politikom. Dopyt je to, čo svet potrebuje zo všetkého najviac. Súkromný sektor, a to aj pri štedrej podpore menových orgánov, ho nevytvorí. Ale fiškálna politika môže. Máme na výber dostatok verejných investícií, ktoré by priniesli vysoké zisky. Oveľa vyššie ako skutočné náklady na kapitál a ktoré by posilnili bilanciu jednotlivých krajín.
Veľký problém, ktorému čelí svet v roku 2015, nie je ekonomický. Vieme, ako uniknúť našej súčasnej malátnosti. Problémom sú naši hlúpi politici.
Autorom je Joseph E. Stiglitz.
