oPeniazoch.sk, roklen24 Foto: SITA
Eurozóna vlani v decembri okúsila defláciu. Ďalej tak vzrástla pravdepodobnosť plnohodnotného kvantitatívneho uvoľňovania na európskom kontinente. Podoba prípadného európskeho kvantitatívneho uvoľňovania je však nejasná.
ECB už pripravuje kroky na kvantitatívne uvoľňovanie. Odborníci ale upozorňujú, že by v eurozóne nemuselo mať taký efekt, ako v Spojených štátoch, Veľkej Británii alebo Japonsku.
Spojené štáty sú charakteristické pomerne vysokou výškou celkového dlhu domácností v porovnaní s ich likvidnými aktívami. V rokoch 2001 až 2008 dlh domácností príslušné aktíva dokonca prevyšoval, rovnako ako v Británii. Naopak krajiny ako Nemecko a v menšej miere Francúzsko sú považované za sporiteľov. Domácnosti tam v súhrne držia oveľa objemnejšie likvidné aktíva, než aký je ich celkový dlh. Nízke úrokové sadzby, ku ktorým má kvantitatívne uvoľňovanie viesť, pochopiteľne poškodzujú sporivých a nahrávajú dlžníkom. V USA či Británii, kde je dlh domácností pomerne značný, prostredie extrémne nízkych sadzieb podnecuje spotrebiteľský apetít a roztáča kolesá ekonomiky. V Nemecku či vo Francúzsku ale prostredie nízkych sadzieb spôsobuje skôr to, že sporitelia sa dočkajú tak akurát slabšieho zúročenia svojho vkladu v banke, čo ich náladu míňať utlmí.
Rozdiely sú aj v prípade akcií. Domácnosti v eurozóne majú oveľa menší objem akcií v porovnaní so svojimi príjmami než domácnosti v Spojených štátoch. Kvantitatívne uvoľňovanie v Spojených štátoch podporilo, ba zjavne až nafúklo, ceny akcií, takže domácnosti tam získali dojem, že sú vlastne omnoho bohatšie a začali utrácať. V Európe by bol tento efekt oveľa slabší. Nesmieme zabúdať ani na fakt, že kapitálový trh hrá v kontinentálnej Európe oveľa menšiu úlohu než v USA. V tom zmysle, že firmy si pre úvery chodia skôr do banky ako na burzu. Stlačenie výnosov pri verejne obchodovaných dlhopisov, či už vládnych, podnikových alebo krytých inými aktívami, čo je zásadný dôsledok kvantitatívneho uvoľňovania, bude mať na starom kontinente oveľa menší efekt ako v USA. Tam nízke úroky u verejne obchodovaných aktív roztáčajú kolesá ekonomiky výrazne ľahšie práve preto, že kapitálový trh má tak zásadný význam z hľadiska ekonomiky ako celku.
Rast cien nehnuteľností v krajinách, ako je Nemecko alebo Francúzsko, v skutočnosti spotrebiteľské výdavky znižuje. To preto, že nájomníci očakávajú ďalšie zvyšovanie nájomného a budúci prenajímatelia, teda majitelia nehnuteľností, v mnohých prípadoch citeľnejšie sporia, aby si v prípade žiadosti o hypotekárny úver mohli dovoliť splatiť očakávanú vyššiu akontáciu. V Spojených štátoch ale rast cien nehnuteľností, spôsobený napríklad práve kvantitatívnym uvoľňovaním, vedie naopak k rastu spotrebiteľských výdavkov. Napríklad preto, že tam sú výrazne rozšírenejšie tzv. americké hypotéky, teda neúčelové úvery zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti. Čím vyššia je cena nehnuteľnosti, tým viac potom majú jej majitelia na spotrebu.
Pripomeňme ešte najčastejší argument proti, a síce že Európska centrálna banka nemôže v rámci prípadného kvantitatívneho uvoľňovania odkupovať žiadne "eurodlhopisy", čiže dlhopis spoločný pre celú eurozónu. Žiadny takýto inštrument jednoducho (zatiaľ) neexistuje. Európska centrálna banka by tak musela rozhodnúť aj o tom, v akom objeme bude v rámci kvantitatívneho uvoľňovania odkupovať vládne dlhopisy členských krajín. To je nielen politicky veľmi citlivá otázka. V USA, Veľkej Británii či Japonsku samozrejme nič také riešiť nemuseli.
Preto by teoreticky úspešné opatrenie, ktoré by plnilo úlohu podobnú plnohodnotného kvantitatívneho uvoľňovania je zhadzovanie peňazí z vrtuľníka. Inými slovami, emitovanie poriadnej porcie nových eur, ktoré by boli následne prideľované priamo do rúk verejnosti. Tak, aby sa obišli banky. Ekonóm John Muellbauer z Oxfordskej univerzity navrhuje pripísať len tak každému platcovi sociálneho poistenia v eurozóne peniaze na účet. Muellbauer hovorí o tom, že by každý takýto platiteľ mohol od Európskej centrálnej banky inkasovať bezpracne napríklad 500 eur. Celkom by si teda takto polepšilo približne 275 miliónov dospelých obyvateľov eurozóny. Tí by potom podľa predpokladu podstatnú časť takto získanej sumy utratili. Čo by v súhrne znamenalo obrovský impulz pre rast spotreby aj inflácie v eurozóne, ktorý by mohol konečne roztočiť kolesá jej ekonomiky.
Wolfgang Münchau, komentátor Financial Times, ale spočítal, že aj keby dostal každý dospelý občan eurozóny, platiteľ sociálneho poistenia, na účet 10 tisíc eur a nie len tých päť stoviek, súhrnná výška transferu by stále predstavovala približne tri bilióny eur, čo zhruba zodpovedá objemu už realizovaného britského kvantitatívneho uvoľňovania. Münchau však dodáva, že akékoľvek rozhadzovanie peňazí z vrtuľníka sa aj tak bude zdať európskym politikom "príliš nekonvenčné", preto k nemu nedôjde. Radový občan eurozóny sa teda zatiaľ svojich bezprácnych 10 tisíc eur, ale ani piatich stoviek, zrejme nedočká. Ale pravdepodobné je, že sa v eurozóne nakoniec dostane k slovu nejaká obdoba "štandardného" kvantitatívneho uvoľňovania, ako ho uviedli Spojené štáty, Veľká Británia alebo Japonsko. A to aj napriek všetkým vyššie uvedeným prekážkam.
