oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto:SITA
Loď zmietaná búrkou v blízkosti nebezpečných skalísk potrebuje pevnú kotvu, aby neskončila na útesoch. Keď eurozónu v roku 2012 zachvátila finančná búrka, pred nástrahami finančnej katastrofy európsku loď uchránilo Nemecko. Teraz sa ale európska kotva zmenila na príťaž, brzdiacu ďalšiu plavbu.
Samozrejme, nemecká kancelárka Angela Merkelová v roku 2012 konala, až keď svojim voličom mohla povedať, že niet iného riešenia. Nakoniec ale súhlasila so stálym sanačným fondom pre eurozónu. Postavila sa tiež za vytvorenie bankovej únie, ktorá síce zostáva neúplná, ale predstavuje kľúčový krok k finančnej sústave pod dohľadom Európskej centrálnej banky. Vďaka týmto opatreniam a sľubu prezidenta ECB Maria Draghiho, Nemeckom mlčky prijatom, že urobí "čokoľvek bude potrebné," sa finančná búrka utíšila.
Teraz ale eurozóna pôsobí dojmom, že nedokáže uniknúť zo stavu blízkeho deflácii, kedy ekonomika sotva rastie a ceny sa len málo zvyšujú. Takýto vývoj sa nepredpokladal. Keď udrela kríza, ekonomiky na periférii eurozóny bičovala dvojica šokov. Vystreľujúce rizikové prémie a kolabujúci trh s bývaním. Návrat kapitálu utekajúceho z periférie zároveň prospieval nemeckému hospodárstvu. Reálne (inflačne očistené) úrokové sadzby v Nemecku klesli výrazne do záporných hodnôt, čo vyvolalo boom bytovej výstavby. Očakávalo sa, že to v Nemecku vyvolá silnú domáci dopyt, ktorý periférii pomôže viac vyvážať.
Nemecká ekonomika ale ledva rastie, dokonca hrozí, že ju slabší svetový obchod postrčí do recesie. Prebytok bežného účtu, u ktorého sa predpokladal strmý pokles, sa v skutočnosti zvýšil, pretože oproti očakávaniu zostávajú vyššie úspory a nižšie investície.
Ďalší problém, prinajmenšom z pohľadu zvyšku eurozóny, spočíva v tom, že v Nemecku zostáva príliš nízka inflácia. Keďže nemecké ceny rastú o necelé 1 % ročne, periféria eurozóny potrebuje klesajúce ceny, aby obnovila konkurenčnú schopnosť, o ktorú prišla počas konjunktúry pred rokom 2008.
Kľúčovým problémom eurozóny sa teraz stáva práve tento nedostatok dynamiky v jej jadre. Bez rastu v Nemecku zvyšok eurozóny možno nedokáže prostredníctvom externých prebytkov znížiť dlh. A bez čarov a kúziel asi neexistuje spôsob ako nemecký domáci dopyt posilniť.
Je zrejmé, že za nemecké verejné financie nesie zodpovednosť tamojšia vláda. Lenže jej fiškálna politika bola v posledných rokoch zhruba neutrálna, takže ju z nedostatku dynamiky v ekonomike nemožno viniť. Tento rok by sa rozpočet verejného sektora mohol posunúť od mierneho deficitu do stavu, ktorý nemeckí predstavitelia nazývajú "čiernou nulou", k nepatrnému prebytku. Z takéhoto sprísnenia o zlomok percenta HDP však neplynie žiadny negatívny vplyv na rast.
Zásadnou príčinou slimačej hospodárskej výkonnosti Nemecka v posledných rokoch je trváca neochota tamojších domácností a podnikov spotrebúvať a investovať. Ťažko povedať, čo by s tým vláda mohla robiť. Ostatne investície klesajú, hoci finančné podmienky neboli pre podniky nikdy lepšie, ako čo do mimoriadne nízkych úrokových sadzieb, tak ochoty bánk požičiavať. Nemecký podnikový sektor sa napriek tomu naďalej zdráha si požičiavať a investovať v krajine, pretože nevidí veľa dôvodov na očakávania dlhodobého hospodárskeho rastu, hlavne ak bude klesať počet obyvateľov a prírastky produktivity sú vytrvalo chudokrvné.
Vzhľadom k nepravdepodobnosti, že sa motorom nemeckej ekonomiky stanú investície, kľúčom k silnejšiemu dopytu v Nemecku je spotreba. Jej ochabnutosť je trochu prekvapujúca. Reálne príjmy sú vysoké a koaličná vláda, vlani nastupujúca k moci, zaviedla sériu štedrých sociálnych opatrení, vrátane značného zvýšenia minimálnej mzdy, zníženie dôchodkového veku a špeciálne doplnkové penzie pre ženy s deťmi. Ani týmto opatreniam, ktoré zahraniční pozorovatelia z veľkej časti prehliadajú, sa však nedarí dopyt spotrebiteľa povzbudiť. Čo ďalšie by vláda mohla urobiť, aby Nemca zbavila asketických návykov?
Jednou z oblastí, kde vláda môže konať, sú verejné investície. Povzbudenie rastu výdavkami do verejnej infraštruktúry ale môže byť len skromné. Zvýšenie výdavkov do infraštruktúry o štvrtinu, čo by znamenalo obrovské administratívne vypätie, by rast HDP zdvihlo o slabé 4 desatiny percenta.
Najväčšie nebezpečenstvo je teraz politické. Slabá nemecká ekonomika výrazne sťažuje potrebné štrukturálne korekcie na periférii eurozóny. To vyvoláva dojem, že zodpovednosť nesie nemecká vláda, v prípade ktorej sa má za to, že nechce podniknúť kroky potrebné na posilnenie domáceho dopytu, hoci vládam na periférii zakazuje, aby výdavky posilnili samy. Keďže vo veľkej časti eurozóny zostáva tvrdohlavo vysoká nezamestnanosť a príjmy stagnujú, pokušenie zvaliť vinu na "Nemcov" je tým silnejšia.
Niet divu, že nemecká vláda ani nepripúšťa existenciu problému. Nezamestnanosť sa drží rekordne nízko, chabý dopyt sa jednoducho neberie do úvahy a neprítomnosť inflácie sa vysvetľuje ako známka úspechu.
To je chyba. Nemecká kotva Európy sa zakvačila a tamojšia vláda by nemala byť ľahostajná k stúpajúcej vlne nervozity medzi partnermi Nemecka.
Autorom je Daniel Gros, riadite Center for European Policy Studies v Bruseli, pracoval pre Medzinárodný menový fond, aj ako ekonomický poradca Európskej komisie, Európskeho parlamentu a francúzskeho premiéra.
