oPeniazoch.sk, Project Syndicate Foto: SITA
To, že sa v Amerike priveľmi otvorili nožnice nerovnosti za ostatných 35 rokov, už nenecháva nikoho na pochybách. Od roku 1979 je trend jasný. Ten, kto bol bohatý, je dnes ešte bohatší, ten čo bol chudobný, pravdepodobne chudobný aj zostal. Ale za rovnaké obdobie sme boli svedkami rýchlych technologických zmien. Spojené štáty prechádzajú treťou priemyselnou revolúciou. Informačný boom by mohol byť rovnako dôležitý pre transformovanie spoločnosti, ako boli jeho predchodcovia para, oceľ, či elektrifikácia.
Dnes si už takmer každý obyvateľ vyspelej krajiny, a čoskoro väčšiny zvyšku sveta, môže dovoliť smartfón a tým získa lacný prístup k nekonečnému zdroju ľudského poznania a zábavy. Tento zdroj bol ešte pred niekoľkými generáciami úplne mimo dosahu všetkých. Aj tých bohatých. Je možné, že sa konvenčné opatrenia proti nerovnosti príjmov kvôli technológiám značne podceňujú?
Podľa klasických ekonomík, odpoveď na prvý pohľad zdá sa neexistuje. Výpočet ekonomického rastu, ktorý odhaľuje rastúcu nerovnosť už berie do úvahy výdavky na telekomunikácie, spracovanie informácií, aj na audiovizuálnu zábavu. To, čo by sme dokázali vyťažiť z informačného veku, tovarov a služieb značne presahuje to, čo za ne utrácame. Ale je to naozaj tak?
Keď sa rozhodneme investovať do našej pohody, míňame peniaze na nákup tovaru a služieb. Ale zároveň míňame aj náš voľný čas. Investícia do lístka na najnovší kinohit je vám na nič, ak nemáte čas zájsť do kina. Čas sú peniaze aj v prípade kúpy tovaru a služieb ohľadom informácií. Vyžadujú si našu pozornosť a sú časovo náročné. Už to nie sú príbehy rozprávané pri táboráku, za zábavu a informácie sme ochotní draho zaplatiť.
Technológia informačného veku nám dala možnosť investovať svoj čas takým spôsobom, aký si mohli doteraz dovoliť len tí najbohatší. Ak by ste si v sedemnástom storočí chceli pozrieť vo svojom dome Macbetha, museli by ste sa volať James Stuart, aby ste mohli dovoliť divadelné predstavenie vo svojom kráľovskom paláci.
Denne trávime v priemere dve hodiny s našimi audio-video zariadeniami. Predpokladajme, že sa rýchlosť širokopásmového internetu zdvojnásobí. To by znamenalo v prepočte ukrojené priemerne ďalšie dve hodiny voľného času každý deň. Na úkor tých desiatich, ktoré netrávime v práci. Z hospodárskeho hľadiska by to bol od roku 1990 nárast životnej úrovne o 0,6 % ročne. Je to oveľa viac než 0,2 % ročne pri štandardných nástrojoch.
Ponúka sa teda otázka, či naše smartfóny, tablety a počítače sú skutočne extra nástrojom. Myslíte si, že si vážime oveľa viac to, čo vidíme vďaka Netflixu, YouTubu, Facebooku, to čo nájdeme v on-line knižniciach na internete, než to čo sme sa predtým naučili, počúvali, sledovali, alebo ohovárali tradičnými prostriedkami? Je sledovanie televízie na vyžiadanie niečo viac ako návšteva kina? Sú informácie z Twitter viac odhaľujúce, než výlet do neďalekej knižnice? Sú priatelia na Facebooku cennejší než skutoční priatelia?
Nech už je odpoveď na tieto otázky akákoľvek, treba priznať, že nechceme konzumovať tovar a služby vo vzduchoprázdne. Časť potešenia, ktorej sa nám dostáva, pochádza z pocitu, že sa máme lepšie, než naši rovesníci. Informačný vek nám poskytol nové možnosti zábavy, otvoril nové pohľady na životný štýl našich susedov. Môžeme si všimnúť, že niektorí z nich sú stále viac a viac bohatší. Povedal by som, že možnosti, ktoré sme dostali vďaka informačnému veku a technológiám, sú neutralizované závisťou a nevraživosťou, Je to výsledok života v spoločnosti, v ktorej rastie nerovnosť.
Autorom je J. Bradford DeLong, profesor ekonómie na University of California v Berkeleay a vedecký pracovník Národného úradu pre ekonomický výskum.
