oPeniazoch.sk, lidovky Foto: SITA;YT
Firmy, ktorých sa kauza týka, zdanili v Luxemburgu niekoľko sto miliárd dolárov, čím ušetrili mnoho miliárd na daniach v krajinách, kde v skutočnosti podnikajú. Hľadanie odpovede na otázku, čo sa deje v daňových rajoch, ide proti záujmom globálnych a demokraticky nekontrolovateľných finančných konglomerátov prepojených s vládnucimi elitami.
Musíme pochváliť Medzinárodné združenie investigatívnych novinárov (ICIJ) so sídlom vo Washingtone za luxemburské úniky. Po viac ako polročnom pátraní zverejnilo 28 tisíc stránok dokumentov o tom, ako 340 nadnárodných spoločností v rokoch 2002 až 2010 minimalizovalo dane po tajnej dohode s luxemburskými úradmi.
Firmy, ktorých sa kauza LuxLeaks týka, zdanili v Luxemburgu niekoľko sto miliárd dolárov, čím ušetrili mnoho miliárd na daniach v krajinách, kde v skutočnosti podnikajú. Medzi spoločnosťami, ktoré v sieti novinárov uviazli, nájdeme nielen giganty ako je Pepsi, AIG, Apple, AXA, Deutsche Bank, Amazon alebo IKEA, ale aj firmu z holandskej finančnej skupiny PPF.
Prepracovanosť niektorých štruktúr vyráža dych dokonca aj daňovým špecialistom. Jeden príklad za všetky: dokument, ktorý unikol z dielne nadnárodnej audítorskej spoločnosti Price Waterhouse Coopers, obsahuje schému pripomínajúcu integrovaný obvod, v skutočnosti však ide o cesty, kadiaľ tiekli peniaze v rámci globálnej skupiny Shire. Tento podnik z farmaceutického odvetvia so sídlom na ostrove Jersey do procesu daňovej optimalizácie zapojil až 30 svojich spoločností zo siedmich krajín. Len luxemburskou jednotkou pretiekli takmer dve miliardy dolárov, ktoré firma nezdanila vôbec.
Novinári z ICIJ z trestného činu nikoho neobviňujú, všetky operácie sú vraj legálne. Poistku u verejnosti vyhodilo zistenie, že zatiaľ čo väčšina členských krajín Európskej únie za uplynulých päť rokov bola nútená prijať bolestivé rozpočtové opatrenia, veľké spoločnosti zvyšujú zisky, pričom štátom, kde podnikajú, skoro neplatia dane. Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble dokonca vyhlásil, že predsa nie je možné, aby pár jedincov zbohatlo na úkor más.
Škandál LuxLeaks asi donúti politikov, aby iniciovali vyšetrovanie. Do najtrápnejšej situácie sa dostal nový šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker, ktorý v rokoch 1995 až 2013 bol luxemburským premiérom a predtým ministrom financií. Je vôbec možné, aby sa tento politík stal teraz lídrom únijného boja proti systému, ktorý bol až k dokonalosti vycizelovaný práve v čase jeho vládnutia?
Podniky, ktoré tento systém využívajú, nepranierujeme, pretože v opačnom prípade by sa dostali do nevýhody voči svojim konkurentom. Bolo by tiež nespravodlivé viniť iba Luxemburg, na podobné praktiky narážame aj v iných krajinách. Aj keď je asi pravda, že toto veľkovojvodstvo je najdôležitejším offshorovými štátom sveta, kde čiastku, ktorá cez neho ročne pretečie, možno zrejme počítať len rádovo v tisícov miliárd dolárov.
Pôvod problému podľa niektorých, nielen ľavicových, ekonómov a filozofov máme hľadať v upadajúcej morálke západného sveta, ktorá dovolila vznik gigantických, globálnych a demokraticky nekontrolovateľných finančných konglomerátov a ich úzke prepojenie s vládnucimi elitami. A vláda potom podľa ich želaní vytvára zákony a regulačné systémy.
Hľadanie odpovede na nie bezvýznamnú otázku, čo sa vlastne deje v Luxemburgu a v podobných daňových rajoch, ide proti mimoriadne masívnym a dlhodobým historickým záujmom týchto spojených štruktúr. Preto zaželajme novinárom ICIJ veľa odvahy do ďalšej práce!
Autorom je István Léko, šéfredaktor Lidových novin.
