oPeniazoch.sk, Der Spiegel Foto: SITA
Šesť rokov po katastrofe spôsobenej pádom Lehman Brothers trpí rozvinutý svet japonským syndrómom. Rast je minimálny, vo vzduchu visí ďalší burzový krach a nožnice medzi bohatými a chudobnými sa povážlivo roztvárajú. Má svetová ekonomika ešte šancu na záchranu?
Pred 25 rokmi Nemci búrali Berlínsky múr, vtedy to vyzeralo na nezastaviteľný triumf kapitalizmu. Dnes vidíme, že niečo nie je v poriadku. Súčasnou témou číslo jedna je stagnácia. Americká ekonomika nerastie ani z polovice tak rýchlo ako v 90. rokoch. Z Japonska sa stal chorý muž Ázie, Európa mieri do recesie. Kapitalizmus 21. storočia je kapitalizmom neistoty.
Všetci volajú po ďalších rastových programoch, lenže vlády už vystrieľali všetku muníciu a vyrobili hory dlhov. Náboje už nemajú ani centrálne banky, ktoré držia úrokové sadzby na nule. Množstvo peňazí, ktoré pumpujú do ekonomiky, pritom ženie hore len ceny akcií.
Firmy neinvestujú. Banka pre medzinárodné platby už varovala pred krachmi na rôznych trhoch. Objavuje sa tu pritom ďalší konflikt. Mzdy stagnujú a úroky zo sporenia sú takmer nulové, ale tí, ktorí nechávajú peniaze iných pracovať, zarábajú obrovské sumy.
Podľa štúdie BCG vzrástlo vlani svetové bohatstvo o 15 %. Je tu ale obrovské nebezpečenstvo. Banky a podielové fondy, ktoré kedysi zabezpečovali pretavovanie úspor do technologického pokroku a do vytvárania nových miest, teraz prerozdeľujú peniaze od chudobných k bohatým. Trpí stredná trieda, ktorej bohatstvo klesá. Nemožno sa preto čudovať, že ľudia neveria systému. Podľa prieskumu Allensbach Institute len každý piaty Nemec verí tomu, že sú ekonomické podmienky férové. Takmer 90 % Nemcov vníma roztváranie nožníc medzi chudobnými a bohatými. Kríza kapitalizmu sa mení na krízu demokracie. Ľudia neveria vládam, svet podľa nich riadi banková loby, ktorá používa logiku samovražedných atentátnikov, buď nás zachránite, alebo vyhodíme do povetria celý systém. Nielen ekonómovia a novinári, ale aj bankoví insideri začínajú o súčasnom systéme pochybovať.
Banky už dlho neplnia svoju funkciu. Pred finančnou krízou boli hlavnou silou, ktorá vyvolala masívny nárast dlhov a následný krach. Teraz sa sústreďujú na to, aby napravili škody, čím brzdia ekonomické oživenie. "Nové úvery by mali rásť 6 krát rýchlejšie ako teraz. Banky už nie sú motorom ekonomiky," hovorí analytik Mike Mayo, ktorý môže byť právom považovaný za rockovú hviezdu medzi analytikmi. Hovoria mu "zabijak generálnych riaditeľov" a jeho 25 rokov na Wall Street často pripomína príbehy Johna Grishama, kedy osamelý hrdina bojuje proti mafiánskému systému. Keď povie "predávať", môže to nepekne zahýbať s cenami.
Mayo prišiel na Wall Street ako dvadsaťročný, plný ideálov. Postupom času však zistil, že je to miesto plné klamstiev a korupcie. Z Lehman Brothers, kde tiež pôsobil, bol prepustený, pretože znížil odporúčanie na akcie banky, s ktorou Lehman chceli robiť biznis. V Credit Suisse prišiel o prácu, pretože si dovolil odporúčať predávať väčšinu amerických bankových akcií. Svet si na neho spomenul, keď praskla realitná bublina. Časopis Fortune ho zaradil medzi 8 ľudí, ktorí predpovedali krízu.
Dnes píše analýzy pre ázijskú spoločnosť CLSA. Podľa neho sa v bankách nič nezmenilo. To, čo spôsobilo minulú krízu, stále existuje. Bankári zarábajú rovnako ako pred krízou, hoci vlády museli celý rad bánk zachraňovať. Najväčšie banky sa pritom nezmenšili, naopak narástli. Pred krízou banky schovávali rizikové investície a hazardovali vďaka inštrumentom. Dnes robia to isté pomocou vysokofrekvenčného obchodovania a takzvaných dark pools. To vytvára na trhoch nevypočítateľná riziká. "Je to ako v Polanského filme Čínska štvrť, kde sa hlavný hrdina, ktorý rieši korupčné škandály, pýta, prečo korupcie neubúda. 'Zabudni na to, Jaku, to je Čínska štvrť,' dostáva odpoveď. Banky sú Čínska štvrť. Problémom nie sú jednotlivé inštitúcie, problémový je celý systém," hovorí Mayo.
Michael Klaus pracuje pre privátnu banku Metzler. Jeho banka nebude na rozdiel od tých veľkých v prípade problémov zachránená. Nespĺňa totiž podmienku "too big to fail". Aj preto Klausa trápia kroky Európskej centrálnej banky z poslednej doby. Vidí ju čiastočne ako hedžový fond a čiastočne ako silnú vládnu organizáciu. ECB sa podľa neho stala najväčšou byrokraciou na kontinente. Kontroluje úrokové sadzby, ponuku peňazí, ceny na burzách, dohliada nad finančnými inštitúciami a stanovuje pre ne pravidlá. Podľa Klausa ECB nahradila dlhopisový trh.
To dávalo v minulosti zmysel, pretože sa tak zabránilo rozpadu menovej únie. Lenže teraz sa pohotovostný zásah zmenil v dlhodobý program. A ten robí viac škody ako úžitku.
Príkladom môže byť súčasný program výkupu takzvaných ABS. Problém je, že týchto cenných papierov je v Európe málo. Preto existujú obavy, že banky zlé dlhy zo svojich portfólií prerobia na ABS a predajú ich ECB. Podobné je to aj s ponukou dlhodobých pôžičiek, ktoré banky musia ďalej poskytnúť firmám a ľuďom. To všetko musia stihnúť do roku 2016. Takže do tej doby môžu pokojne nakúpiť bezpečnejšie štátne dlhopisy.
A potom je tu záporná úroková sadzba, ktorá by mala aj banky prinútiť požičiavať, pretože za uloženie peňazí v ECB musia platiť. Lenže to sťažuje situáciu bankám, ktoré sa zameriavajú na zbieranie vkladov. Kvôli nízkym sadzbám totiž tieto banky nezarábajú takmer nič na rozdiele medzi úrokmi pre vklady a pre pôžičky. "To ničí obchodný model sporiteľní, ktoré krízu prečkali takmer bezbolestne," hovorí Klaus.
Je možné, že ECB dokáže opak toho, o čo sa snaží. Namiesto posilnenia úverovania ho oslabí, namiesto zníženia rizika vznikajú riziká nové, namiesto zničenia zlých bánk sú tieto banky udržiavané umelo pri živote.
Zlé banky mali byť po kríze zlikvidované, aby sa trh vyčistil. To sa v Európe kvôli tlaku finančnej loby nestalo. Namiesto toho vznikli zombie banky po vzore oživených mŕtvol z hororových filmov. Sú to banky, ktoré sú vlastne mŕtve, ale sú umelo držané pri živote štátnymi peniazmi. Sú príliš choré na to, aby požičiavali peniaze do reálnej ekonomiky, ale dostatočne zdravé, aby špekulovali na finančnom trhu. A aký je rozdiel medzi súčasným správaním bánk a špekulovaním pred krízou? Predtým banky hnalo lakomstvo, teraz sú hnané nutnosťou.
Vedie z toho všetkého nejaká cesta? Politici a ekonómovia to dokážu ťažko. Zmena musí prísť zdola.
