oPeniazoch.sk, The Economist Foto: SITA
Svetová ekonomika nie je v dobrej kondícii. Správy z Ameriky aj Británie boli síce pomerne pozitívne, ale japonská ekonomika sa potáca a rast Číny je dnes pomalší než kedykoľvek od roku 2009. Nepredvídateľného nebezpečenstva je veľa, v ostatnom čase je to najmä Ebola, ktorá kosí v západnej Afrike. Ale tá najväčšia ekonomická hrozba, neprichádza zďaleka, pochádza z kontinentálnej Európy.
Teraz, keď nemecký rast narazil, eurozóna je na pokraji svojej tretej recesie za posledných šesť rokov. Jej predstavitelia premárnili dva roky oddychovým časom, udeleným prezidentom Európskej centrálnej banky Draghim, ktorý sľúbil urobiť "čokoľvek" pre zachránenie jednotnej meny. Francúzi a Taliani sa úspešne vyhli štrukturálnym reformám, zatiaľ čo Nemci trvajú na množstve úsporných opatrení. Ceny klesajú v ôsmich európskych krajinách. Celková miera inflácie v zóne už klesla na 0,3 %, a pokles v budúcom roku môže pokračovať. Región, ktorý tvorí takmer pätinu svetovej produkcie, pochoduje smerom od stagnácie ku deflácii.
Optimisti, a to ako vo vnútri, tak aj mimo Európy, často citujú príklad Japonska. To sa dostalo do deflácie v roku 1990, s nepríjemnými ale nie apokalyptickými dôsledkami pre seba a pre svetovú ekonomiku. Na rozdiel od Japonska, eurozóna nie je ojedinelý prípad. Znepokojujúco nízka inflácia je badateľná od Číny po Ameriku. Ale eurozóna predstavuje oveľa väčšie riziko. Na rozdiel od Japonska, ktoré má homogénnu spoločnosť, eurozóna nemôže držať pohromade počas rokov hospodárskej stagnácie a poklesu cien. Dlhové záťaže Talianska a Grécka vzbudzujú u investorov strach, populistickí politici získavajú hlasy a skôr či neskôr hrozí, že sa euro zrúti.
Hoci mnoho Európanov, najmä Nemcov, bolo vychovaných v podmienkach inflácie, deflácie môže byť ešte krutejšia. Na jednej strane ľudia aj firmy očakávajú pokles cien, zastavia svoje výdavky a klesá dopyt. Na strane druhej rastie počet nesplácaných úverov. To tu už raz bolo počas Veľkej hospodárskej krízy na začiatku roku 1930, z ktorej Nemecko vyšlo s vážnymi následkami.
Je znepokojujúce, že zo 46 krajín, na ktoré cielia centrálne banky kvôli inflácii, je 30 mimo dosahu. Niektoré poklesy cien sú vítané. Pokles ceny ropy naštartuje spotrebiteľov. Ale spomalený rast cien a stagnujúce mzdy sa odrážajú v slabom dopyte. V bohatých krajinách OECD je aktuálne zhruba 45 miliónov ľudí bez práce. Investori začínajú očakávať nižšiu infláciu aj v ekonomikách, akou je Amerika, kde ceny rastú rozumnou rýchlosťou. Horšie je, že v mnohých ekonomikách sú krátkodobé úrokové sadzby blízko nuly a centrálne banky ich už nemôžu znižovať aby naštartovali zvýšenie výdavkov. Jediná munícia tak pochádza z kvantitatívneho uvoľňovania a iných foriem tlačenia peňazí. Globálna hrozba nízkej inflácie je dobrým dôvodom pre väčšinu centrálnych bánk udržiavať voľnú menovú politiku. V dlhodobejšom horizonte by ale svoju politiku mali zrevidovať a posunúť inflačné ciele hore.
Kontinentálna Európska ekonomika má veľa veľkých základných nedostatkov, od slabých demografických výsledkov, cez vysoké dlhy až po rastúcu nezamestnanosť. Ale robí tiež obrovské politické chyby. Francúzsko, Taliansko a Nemecko sa vyhli podpore rastu cez štrukturálne reformy. Eurozóna je obzvlášť citlivá na defláciu, pretože z Nemecka prichádza naliehanie na priveľa fiškálnych úspor a k tomu treba ešte pridať plaché správanie sa ECB. Dokonca aj teraz je Nemecko ešte stále posadnuté znížením deficitu pre všetky vlády. ECB ide proti kvantitatívnemu uvoľňovaniu, čo poukazuje na zjavné zúfalstvo pána Draghiho, ktorý urobil oveľa menej než iné veľké centrálne banky, bez ohľadu na aktuálny krok ohľadom vykupovania "krytých dlhopisov". Ak tu aj bola nejaká logika, už je dávno preč. ECB sa snaží presvedčiť ľudí, že dokáže predísť deflácii, ale skutočnosť je taká, že príznaky stresu sa začínajú objavovať tak na trhoch ako aj v politike. Výnosy gréckych dlhopisov stúpli rovnako prudko ako podpora ľavicovej euroskeptickej strany SYRIZA. A Francúzsko spolu s Nemecko sa len predháňajú v rétorických výkonoch ohľadom nového návrhu rozpočtu prichádzajúceho z Paríža.
Ak sa má v Európe zastaviť prepad ekonomiky, bude musieť ukončiť svoje sebadeštruktívne správanie. ECB musí začať kupovať štátne dlhopisy. Nemecká kancelárka Angela Merkelová by mala umožniť Francúzsku a Taliansku spomaliť tempo svojich fiškálnych škrtov. Na oplátku, by tieto krajiny urýchlili štrukturálne reformy. Nemecko, ktoré si môže požičať peniaze v záporných reálnych úrokových sadzbách, by malo viac investovať doma do realít a infraštruktúry. To by síce pomohlo, ale nie dostatočne. Dnes je to trochu ako v prvých rokoch debakla eura. Pán Draghi síce ponúka riešenia, ale len také polovičné. Je potrebné niečo radikálne. Problém tkvie v tom, že európske právo zakazuje veľa učebnicových riešení, ako sú nákupy novo vydaných štátnych dlhopisov centrálnou bankou. Najlepšou legálnou možnosťou sa teda javí dramatický nárast výdavkov do infraštruktúry kombinovaný výkupom dlhopisov. Európska investičná banka by mohla spustiť veľkú investíciu do rozšírenia rýchlejšieho cezhraničného železničného spojenia a do integrácie elektrickej rozvodnej siete. Peniaze by získala vydaním dlhopisov, ktoré by ECB mohla kúpiť na sekundárnom trhu. Ďalšou možnosťou by bolo predefinovanie pravidiel deficitu EÚ, vylúčiť investičné výdavky, čo by umožnilo vládnuť s väčšími deficitmi.
Chýba tu však politická vôľa. Pani Merkelová a Nemci sa zdajú byť pripravení konať len v prípade, že jednotná mena bude na pokraji katastrofy. V celej Európe ľudia trpia, v Taliansku a Španielsku nezamestnanosť mladých ľudí prevyšuje 40 %. Voliči ventilovali svoj hnev so zavedeným poriadkom v parlamentných voľbách v EÚ tento rok v lete, ale dosiahli len veľmi malú zmenu. Ďalší zostup do priepasti bude len testovať ich trpezlivosť. A keď už deflácia drží ekonomiku vo svojich čeľustiach, už bude veľmi ťažké sa z tohto kŕčového zahryznutia dostať. Európskym lídrom sa kráti čas.
